Milka hovorí, že aj tento rok je pľuhavá. Ale ja vidím mäkký západ slnka v žltej, oranžovej a ružovej. Vo vzduchu cítim vôňu mäkkej pôdy. Noc mi pripomenie, ako nerada spím sama v chladnej posteli. Zohrieva ma Joyce a slová drzých básnikov.
Na piatkovú cestu domov si zase púšťam kúrenie. Okolo krku si omotávam farebnú šatku a dívam sa na to, ako autá predo mnou víria opadané listy. Scény ako z romantického filmu. Doma ma čaká pečený čaj, slivkový koláč s posýpkou a stolička v kuchyni.
Netajíme si, že sme si chýbali. Rozprávame sa, kým odložíme nákup, uvažujeme, či príde Leopold a koľko narástol. Hovoríme o tom, kam pôjdeme, aké bolo počasie, čo sme robili dnes a čo chystáme na zajtra. Rozprávame sa o záhradke, susedoch a budúcich možnostiach. Každú tému prediskutujeme dopodrobna, vrátime sa k nej.
Nemusíme mať takmer nič, iba jeden druhého a v košíku pri kozube pár polienok, čo sfarbia izbu odleskami plameňov. Do dlaní si vtlačíme horúce šálky a budeme snívať o pokoji počas zasnežených nocí.
Prišla. Jej parfém prevoňal vzduch a ju vítam ako starú známu, ktorá ma pochopí.
