Stále ostávam romantikom. Aj keď auto, ktoré šoférujem teraz by sa skôr hodilo k mužovi s chlpatou hruďou a s košeľou rozopnutou na tri gombíky. Tamka nosievala tričká "proti pokutám" tak možno začnem aj ja.
Celé to znovu bolo úplne iné, ako som si to predstavovala. Žiadne vzrušenie z toho, že som našla niečo špeciálne. Nič také. Iba nejaká úľava z toho, že najbližšie dva roky nebudem musieť otvoriť žiadnu stránku autobazáru, ani počúvať rady zo všetkých strán.
Sedieť v novom aute je ako učiť sa šoférovať odznova. Všetko je nové a všetko sa treba naučiť. Nič nie je úplne naisto a všetko sa deje akosi inak, ako by človek chcel.
Ale je to príjemné vzrušenie, príjemny stres. To, ako na diaľnici sledujem ručičku, ako sa blíži k maximálnej povolenej rýchlosti je nenormálne. Keď som bola puberťáčka, tak ma otec raz poslal po čosi do auta. Otvorila som dvere a sadla som si za volant. Otvorila som skrinku a potom som si uvedomila, aké by to bolo skvelé, keby som teraz mohla otočiť kľúčom, keby som vedela ako na to. Ako naštartovať, ako sa pohnúť a hlavne mať miesto, kam by som šla. Dôvod ísť.
A potom... iba o pár rokov neskôr som si to uvedomila. Hodila som na sedadlo kabelku a sveter, zapla si pás, naštartovala auto a iba šla. Musela som ísť. Mala som konkrétny cieľ. Bolo to také dospelácke a výnimočne to nebolo strasidelné (ako väčšina dospeláckych vecí býva).
A pred pár dňami sa stalo ešte niečo lepšie. Cestovala som s plným kufrom mojich vecí, do iného mesta, na miesto, kde bývam, kde pracujem. Šoférovala som auto, ktoré má v technickom preukaze napísané okrem iného aj moje meno. Vytrasená a nabitá adrenalínom som sa vo výťahu oprela o stenu a uvažovala som, čo bude ďalej. Čo bude o tri roky, o päť rokov...
