Ale čo s nimi. Pokúsila som sa ich vytiahnuť. Igelitka, v ktorej boli zabalené, ma pálila. V žalúdku som pocítila pálenie a známy pocit. Zovretý krk a chuť roztrávených vajíčok a ginu pri koreni jazyka. No čo robiť?
Stále sú tam. Ako mŕtvola v koberci. Vysmievajú sa mi. Vedia, že sa ich bojím. Zaspávam nad nimi. Pokúsila som si obliecť jeho tepláky a zazipsovať mikinu. Mám pocit, že by to nikto nemal vedieť. Vidím sa, ako uprostred noci vyhadzujem čierne vrece z okna. Naplnené tričkami, nohavicami... Potom, oblečená celá v čiernom, prikrčená, aby ma nikto nezbadal, vynášam čierne vrece do popolnice. Alebo ho zakopávam do plytkého hrobu.
Želám si, aby to niekto pochopil a urobil špinavú prácu za mňa. V mojom byte mi to šlo ľahko. Všetky stopy, ktoré mi spôsobovali nevoľnosť som zozbierala, zbalila a vrátila majiteľovi. Ale u našich je to iné. Cítim, že som ich sklamala. Mám pocit, že niečo schovávam. Že mám šialené tajomstvo.
Pateticky si navrávam, že na tom nezáleží. Ale prečo potom nie som schopná urobiť pár ráznych pohybov, zložiť všetko na jednu kôpku a škrtnúť zápalkou. Kričím na seba do zrkadla: Toto si ty? Taká chceš byť?
Odpovedá mi pohľad ženy, ktorú nepoznám. Díva sa tupo pred seba, nesmeje sa. Pozerá sa na mňa s výčitkou. Jej pohľad hovorí, že jej nerozumiem. Hovorí „Ty si to nezažila, nevieš aké to je! Nechaj ma samú, nechaj ma ešte chvíľu ľutovať sa! Mám na to právo! Je to moje právo!“.
Nechávam ju tak. Keď reve je odporná, červená a opuchnutá. Otočím sa jej chrbtom, aby nemala svedka toho trápneho smútku.
