Prešovská Kalvária je zvláštnym miestom. Na jeden strane je to miesto, kde pozveme priateľov z cudziny. Je to miesto s krásnym výhľadom a každý Prešovčan sa cíti hrdý, že sa narodil práve tu, keď sa díva na svetlá Hlavnej ulice. Možno niektorí už na tento kopec nevyšli niekoľko rokov, ale pamätajú si na svoje prvé lásky a prvé bozky práve z tohto miesta.
Na strane druhej je to miesto veľmi pokojných, ba až rodinných stretnutí. Tieto stretnutia sa začínajú, keď sa rozozvučia zvony ohlasujúce zmŕtvychvstanie. Vtedy sa rodina rozšíri o tých, ktorí prichádzajú iba na sviatky. Inak si ľudia z „poza Kalvárie“ žijú svoje životy ako skutočná rodina. Milujú sa, poznajú, hádajú a ohovárajú ako v skutočnej rodine. V nedeľu sa na štvrtú vychystajú do kostola, vyhrievajú sa na lavičkách ak je teplo a ak sa ochladí, tisnú sa k sebe v laviciach.
Je to ich miesto. Vždy ním bolo. Majú tam svojho kostolníka, za ktorého sa modlili, keď ho operovali. Majú tam svojho elektrikára, ktorého poznajú podľa kroku a hustých fúzov. Chodieva tam kantor, ktorého sprevádza synček. Aj toho poznajú.
Bola to naozaj skvelá správa, keď sa dozvedeli, že polnočná omša predsa len po toľkých rokoch bude na Kalvárii. Brali to ako odmenu a zároveň si všetci šuškali, aké to bude vzácne, že to bude krajšie ako slávnosti v meste. Nie je to predsa centrum, je to skutočná cesta k Jezuliatku, na miesto, kde je chladno, vlhko, keď je hlboká noc. Je to putovanie, ktorého výsledkom mala byť radosť z narodenia Nádeje a čisté tóny Tichej noci.
Napriek nepopierateľnej snahe dobrovoľníkov a všetkých zúčastnených sa 24. decembra nedalo hovoriť o „slávnosti“. Počasie a známy chlad kaplnky odradili starších, neskorá hodina uspala deti, ale rodina prišla. Podelili sa o sedadlá v autách, na lavičkách urobili miesto pre každého, kto sa chcel priblížiť. No v kázni neboli slová o láske a radosti.
Ľudia v týchto končinách nežijú ľahko, prinášajú si so sebou starosti bežných dní. Chýbajú im mnohé veci. Autobus nezájde do všetkých ulíc a sú miesta, kde chýba aj cesta k domom. Ale všetky tieto dôvody na smútok, mala zastrieť správa o tom, že sa narodila Láska. Tí, ktorí v túto pochmúrnu a nie veľmi vianočnú noc prišli, čakali správy o tom, že na svet prišlo dieťa, že ich putovanie malo zmysel, že napriek tomu, že pre nich tento rok nebol ľahký, na jeho konci žiari svieca nádeje v podobe radostnej zvesti.
Možno staromódne a tak gýčovo čakali na zvuky organu alebo aspoň ten jeden hlas. Piesne, možno moderné a s hlbokým zmyslom, ktoré zaznievali v chladnom chráme, boli vzdialené Vianociam, ktoré poznajú členovia malej rodiny.
Pravidelne ich valcujú vlastnosti moderného sveta. Flexibilita a rýchlosť, v ktorej sa nevyznajú. Struny gitár a rýchlosť moderných piesní.
Možno si poviete, že je to iba o tom, že je ťažko vyhovieť niekomu, kto sa nechce prispôsobiť. No otázne je, či sa oplatí zavádzať novoty na miesto, kam už toľké roky chodí Tradícia.
(mika)
