Hovorila som statočne rýchlo a po prvom súvetí: Viem, že dnes nemáte stránkový deň, potrebujem iba informáciu o tejto veci a ako sa to u vás rieši..., som bola v kancelárii opretá svojim slávnym spôsobom "vybav ma, alebo si zvykni, že ma tu budes vídať non-stop". Pán po šesťdesiatke sa tváril veľmi zmätene, aničoby to bol jeho prvý deň v práci. Po nejakom čase mi to už bolo podozrivé a začala som si namýšľať, že som prekročila čiaru. Tento človek predsa musí mať skúsenosti s takými ako som ja, ktoré si myslia, že dokážu ovplyvniť štátneho zamestnanca.
- Choďte si kúpiť kolok...
Zaznelo to prosba, ale mňa jeho tón nenechal na pochybách, že by som mala okamžite vystreliť smerom ku stánku.
Keď mi podával papier na podpis, začala som sa cítiť zle... Dokonca mi prišiel otvoriť dvere ako pravý gentleman a ja ho tu otravujem ako taká nezodpovedná štvrtková stránka. No keď som otvorila ústa, že sa pozdravím, bolo to von.
Dych ako 4 hodinách vo 4tej cenovej. Všetko bolo hneď vysvetlené. Pomalé reakcie, dlhé tiché nazeranie do počítača, krivý podpis vedľa pečiatky, rýchle dovidenia a premknutie kľúča v zámke. Veď dnes nie je stránkový deň. Dokonca sa za toto "odhalenie" cítim trochu vinná.
Nemala som ta byť, ako zodpovedný občan som mala počkať do piatka. Ale sľubujem, že sa to už nebude opakovať. Nebudem využívať žiadne služby občanom, pokiaľ na to nebude ten správny čas.
