Niekedy to ľudia robili jedným smerom. Našli človeka, ktorého milovali natoľko, že sa rozhodli s ním stráviť zvyšok života a zvyšok bol jednoduchý. Spoločne budovali, čo mohli. Starali sa o seba navzájom. Mali deti a spoločne kupovali auto, splácali byt.
Teraz si ľudia myslia, že toto všetko musia zdolať sami, aby si potom mohli vyhadzovať na oči, čo je tvoje a moje... aby mali čo dať do predmanželskej zmluvy. Aby zvýšili svoju vlastnú hodnotu o presnú sumu. Potom si to chcú všetko vyskúšať. Ako funguje spolužitie v jednej domácnosti po troch týždňoch spoločného "chodenia" a divokého sexu. A potom sa to začne... Mužove obavy o to, že manželstvo toto všetko zmení a obavy ženy, že sa nikdy nezmení nič.
Všetci už počuli ten vtip: Muži sa ženia a dúfajú, že sa nezmení nič. Ženy sa chcú vydať a dúfajú, že sa všetko zmení.
Som teda definitívne na strane ženy. Ak by som raz mala začať život s partnerom, ktorého som si vybrala alebo ktorý si vybral mňa, chcela by som aby sa niečo zmenilo. Moje meno, miesto, kde žijem... Malo by sa zmeniť aspoň niečo. Mal by to byť nový pocit spolupatričnosti, väčšej zodpovednosti za toho druhého a za život, ktorý chceme spolu prežiť. Nechcem sa vydať s tým, že ak to nebude fungovať, tak sa rozvediem. Chcem si byť istá aspoň sebou... svojimi pocitmi voči tomu druhému.
V tomto bode dokonca rozumiem sexuálnej zdržanlivosti, ktorú propaguje cirkev. Nebolo by to skvelé, keby sme mohli vzťah posunúť aj týmto smerom? Zažiť túto blízkosť, počkať si na ňu, až keď sa povie to prvé "áno" nového života? Tešiť sa na prvú noc, ako na prvý deň v škole, na prvú zmrzlinu v lete, na prvý jesenný list, na prvý kilometer v novom aute...
Tak to má pravdu? Mars alebo Venuša?
