Kedysi som den začínala čítaním novín pri šálke kávy, odpovedala som na najurgentnejšie maily a potom som sa pustila do projektov. Nových, rozbehnutých, starých. Uvoľnená morálka, ktorá vládla u nás v dome sa odzrkadlila najmä na anti-valentínskej oslave, kedy sme odmietli čokoľvek pekné alebo romantické a s dobrovoľníkmi sme sediac na zemi jedli pizzu, pozerali Life of Brian a všeko zapíjali pivom.
No teraz pracujem v serióznej štruktúre. Všetko má svoje miesto, všetko má svoje pre a proti. Chvíľku trvalo, kým som si našla svoje miesto a netrvalo dlho a našla som ľudí, ktorým poloziem na nervy. Našla som ľudí, ktorým sa dá dôverovať, i takých, ktorí sú naozaj a čisto profesionálni. Niektorí sa sťažujú, iní tvrdia, že všetko má svoj čas.
Sú ľudia, ktorých si musím obľúbiť a potom takí, z ktorých ide chlad napriek tomu, že v podstate nič chladné nehovoria. Nové plány, nové úlohy, nové ciele, to všetko na mňa dopadá tak odrazu a pritom iné sú v mojom veku už dávno matkami. Fňukám, keď ráno o pol piatej zvoní budík a fňukám, keď mi hrozí sťahovanie do cudzieho mesta (plného cudzích ľudí).
Verím, že po nejakom čase sa prestanem ľakať pri každom kýchnutí, že prelomím bariéru nevedomosti a dokážem sa prispôsobiť. Možno niekedy na vytvorenie dobrých vzťahov stačí spoločný nepriateľ. Ale ľahšie je to, ak si človek pomôže maličkosťou. Veľkou krabicou čokoládových cukríkov alebo priateľským pozdravom. Mám pocit, že by som mala častejšie riešiť veci osobe a nie posielať správy a maily. Možno bude stačiť ak nebudem hovoriť, tak veľa, tak rýchlo a budem radšej načúvať. Veď sa musím toľko naučiť.
Nie len ako poslať Fedex.
