Pravdepodobne nezapadám do klasickej predstavy romantičky, ktorú dojme červená ruža na nástupišti. Za to by som vlastne mohla dostať aj nejaké mínusové body. Veď už keď sa nájde nejaký ten romantik, čo ma privíta s ružou na dlhej stopke, mala by som byť nadšená a nie len poďakovať za kvet.
Ruže sa vo mne vždy spájajú s predstavou nóbl večera. Ja na také veci nie som. Skôr vyťahané nohavice a topánky bez podpätkov. Kto ma pozná vie, že som viac na papier. Takže romantika môže byť pre mňa ako napríklad ten čas, keď mi "neznámy vojak" vystrelil papierovú ružu v jednom z tých stánkov, čo zvyknú byť súčasťou výstavných trhov alebo kolotočov. Kdesi ju ešte stále mám. Takže minimálne jedna ruža zostáva v obľube.
Moja babka má vždy na jar plnú záhradu narcisov a tulipánov. Občas jej ich pár vezmem. Nikdy sa nehnevá, väčšinou iba poznamená, že aj tak rýchlo odkvitnú a nič po nich nezostane. Možno je to preto, lebo aj ja som taký májový kvietok. Ale ruže ma nikdy nedojmú tak, ako jednoduché červené tulipány alebo usmievavé gerbery.
