Je to zvláštne, sme veriaci, neveriaci, tvárime sa ako páni tvorstva a snažíme sa žiť pre moment, ale predsa sa bojíme smrti. Keď som pred nedávnom čítala knihu o nešťastnom panovníkovi Rudolfovi, ktorý sa zastrelil spoločne so svojou milenkou, natrafila som na niečo čomu, čomu som celkom nerozumela. Písalo sa tam, že Mary (milenka) ležala mŕtva v koši na bielizeň 38 hodín a potom ju jej bratia umyli, obliekli a naložili do koča. Bolo mi to čudné a tak som zavolala sesternici. Posmrtné strnutie môže podľa teploty prostredia začať už po dvoch hodinách, no po jednom dni sa telo znovu uvoľní a je manipulovateľné. Ja som si myslela, že telo stuhne a ostane stuhnuté a bolo mi čudné, ako je možné, že mŕtvolu naložili do koča, že ju posadili.
Takže som zdvihla telefón a zavolal Vladke. Keď som jej začala vysvetľovať, čo potrebujem vedieť, zmohol ma strašný strach. Čím dlhšie som vysvetľovala čo potrebujem vedieť, tým viac som sa bála. Krv sa mi nahrnula do rúk a nôh a tŕpla som.
A tak som si položila otázku: Prečo sa bojíme smrti? Veríme v Boha a posmrtný život, v reinkarnáciu, veríme, že budeme žiť ďalej, že budeme spasení, že sa dostaneme do neba a budeme hompáľať nožičkami z obláčika a triafať Amorove šípy do ľudí.
Pravdepodobne je to preto, že sme egoisti a bojíme sa toho, že tu raz nebudeme. Ľudia na nás zabudnú a už nebudeme. Chceli by sme, aby tu po nás niečo zostalo, preto tá túžba po deťoch, po ľuďoch, čo s nami zostanú do konca života, preto sa ženíme, vydávame, vytvárame partnerstvá. Možno nás to občas prekvapí, lebo si uvedomíme, že nestavíme kolobeh času. Raz tu po nás nezostane ani prach. Je to príšerná predstava a možno aj preto sa bojíme smrti. Je to definitíva, nemôžeme sa z nej vypýtať, nepodplatíme ju. Je úprimná a spravodlivá ku každému rovnako.