Vraciam sa k starým veciam, ktoré ma tešili. Pri mnohých sa mi stáva, že tam nie sú. Zmenili majiteľa, zmenili priestor...
Chcela by som povedať, že som staršia, múdrejšia a skúsenejšia ale skôr som zmätenejšia. Ako povedal môj obľúbený klasik: nebojím sa manželstva ani dospelosti, bojím sa vážnych rozhodnutí.
Rozhodnutia, ktoré som urobila v poslednej dobe sa nerodili ľahko... Možno preto, to boli tie správne. Stojím nad priepasťou a pozerám sa dole. Nedesím sa... skôr sa dívam zo zvedavosťou. Nížim sa na jedno koleno a sledujem, čo sa deje podo mnou. Vidím ľudí, ktorí uzatvárajú manžestvá, vidím, ako sa rodia ďalší synovia synov a pozorujem rozvíjajúce sa kariéry. Deti sa odrazu menia na mladé ženy a hovoria o nešťastných láskach, krsniatka robia prvé krôčiky, odovzdávajú sa diplomy. Nič z toho mi nepripadá známe.
Nič z toho sa mi nehodí do života. Je to ako skladať puzzle a hľadať tú správnu kocku. Preto sa vraciam. Spomínam na strednú, vyhýbam sa spomienke na stužkovú, myslím na začiatky na výške a desím sa jej konca. Chcem vidieť veci pozitívne. Vidieť v konci začiatok toho nového, čo príde. Ale stále som sa nerozhodla... Alebo áno?
Ľudia málokomu dožičia, málokomu prajú, nerozumejú, hodnotia...? Prečo?
