Má rada, keď jej hovoria, že sa na niekoho podobá. Vtedy si pripadá, ako keby žila viac životov, ako keby jej samotná existencia bola bohatšia o ten kúsok cudzieho ja.
Bola obyčajná. Ani vysoká, ani chudá, ani zaujímavá, ani vyzývavá. Navonok iba bola. No vo vnútri sa dialo čosi o dosť normálnejšie a bežnejšie, než je jarné upratovanie. Chcela byť výnimočná. Chcela sa stať ženou mnohých tvárí, tajomnou a nevyspytateľnou. Túžila, aby prišiel on a písal jej básne. Aby jej neustále opakoval aká je dokonalá a že ju stále nevie spoznať úplne. Takou chcela byť.
Tí všelijakí múdri páni, čo vôbec nemajú predstavu o živote raz povedali, že najdôležitejšie veci v našom živote sa dejú práve vtedy, keď ich vlastne ani nevnímame.
Ďalšie obyčajné zoskupenie umelcov. Je tam aj nejaký on. Sedí v kúte a nevšímavo čosi píše do zošita. To tu robia všetci.
Ona čmára tiež. No píše inak ako obyčajne.
Ak na to neprestanem myslieť, asi mi praskne mozog. Tak toto som hľadala? Je mi jasné, že vzťah z toho nebude a nemyslím si, že by to mohlo byť niečo, čo by som chcela. Možno je to niečo nové a preto ma to tak vzrušuje. On ešte stále spí. A ja sa neviem prestať dotýkať samej seba. Bláznivé, šialené, nepremyslené. Asi som čítala príliš veľa, ale nemôžem prestať na to myslieť. Muž, ktorý takto prejavuje svoj pocity. Každým dotykom sa formoval. On, jeho pocity, vášeň, túžba každý pohyb, každým dotykom som ho chcela viac. No nie som taká uvoľnená, nikdy som sa nevedela celkom poddať. Moja strata? Moja strata. Tak mi treba, keď sa neviem vyrovnať so svojou vlastnou sexualitou. Teraz mi bude celý deň zle, nevládzem myslieť, točí sa mi hlava.
Kto vie kedy to prejde... Pocity čistoty občas pretrvávajú dlhšie, niekedy chceme, aby ostali rovnaké stále niekedy nám chýba väčšia intenzita. Aspoň toto viem definovať, väčšia intenzita, by ma asi zabila alebo by som minimálne zamkla dvere na viacero západov a nechala by som si zo sebou robiť čokoľvek. Teda, mám také vysoké ambície. Pravdepodobne by som zdrhla, obula si topánky a viac sa neobzrela. Neotočiť sa, nezastaviť, celou cestou nemyslieť, konať iba základe nepodmienených reflexov. Kráčať, otvárať dvere, zatvárať ústa, obliecť sa do pyžama a uvedomiť si, že moje srdce búši ako zvon, že dýcham prerývane, že cítim ako sa chvejem... alebo nie. Chvenie je pre mňa veľmi romantická predstava. To čo sa stalo nemalo s romantikou nič spoločné.
Strach, smiech, chlad. Chlad. Možno som sa triasla len z chladu, ako teraz, keď nemyslím na jeho "Ó, Bože...", na vzdychy na moje pocity. Konečne silný pocit, ktorý sa nestratí do dvoch minút. Bolesť na hánkach zostáva, doškriabaný chrbát pulzuje na miestach, kde sa ma dotýkal, tvár páli od strniska. Pocity zostávajú, nemenia sa, nestrácajú na intenzite. Chcela by som, aby to bolo komplikované, ale je to celkom jednoduché, podviedla som samú seba.
Muž s ktorým som bola mal navrch. Vedel presne čo robí, ovládal všetky pohyby. Poznal všetky pravidlá, bol obratný, padol mi. Vôbec sa nesnažil byť jemný. Chcel ma. Mňa.
Až na to, že ma nedostal...
Ten on ešte stále sedí v kúte. Znudene obracia hárky papiera. Písmo zvláštne naklonené doľava. Pozoruje ho iba úchytkom oka. Už teraz vie, že nechcela nič romantické. Živel v nej sa zobudil a teraz tuší, čo urobí. Podíde k nemu po večeri. Všetci vždy prichádzajú načas, iba ona sa vždy tmolí polhodinu po izbe, aby sa mohla najesť v tichu. Rozhodla sa, plán je stanovený, časový harmonogram treba dodržať. Ponúkne sa. Povie, že má izbu s varičom, aby prišiel na šálku čaju. Banality. Môže povedať, že mu chce vrátiť knihu. Možnosti sú rôzne. Každý to tu robí a ona predsa už nie je panna. Vie o čo pôjde. Romantické predstavy ale ukladá na dno cestovky.
