Vonku trilkovali prvé lastovičky. Lenivé marcové slnko sa bezúspešne snažilo predrať cez železo – betónovú oponu žalúzií v spálni. Marta ležala v posteli a akiste by sa jej aj bolo čosi snívalo, keby ju nebolo zobudilo to prekliate smetiarske auto.
"Ježkove oči!" zvolala a snažila sa pritlačiť si vankúš na uši, aby nepočula ten hrozný rachot a nahnevané trúbenie šoféra. Zase niekto zaparkoval nevhodne. Čo tí ľudia nevedia, že v utorok sa vždy vyprázdňujú smetiaky?
"Už si vstala veverička?" zaznel veselý hlas odo dverí. Bol to Dušan, jej manžel. Ako obyčajne bol už oblečený a pripravený vyraziť do práce. Pracoval ako počítačový technik a preto začínal o tri hodiny skôr ako Marta v klenotníctve. Mal bezchybne uviazanú viazanku a vyžehlené sako. Vyzeral dokonale upravene. Ako stále.
"Nooo, vstala..." povedala, ešte trochu rozospatá a namrzená. Takto sa na ňu díval rád. Bola ešte strapatá, nenalíčená. Vyzerala ako niekto, koho treba iba milovať a chrániť. "Už ideš?" spýtala sa. "Áno, dnes mám poobede poradu. Prídem neskôr. Nemusíš variť, pozývam ťa na večeru. Ok?" Neskoro. Smetiarske auto odišlo a Marta zaspala. Dušan nacvičeným pohybom nastavil budík na pol desiatu. Vzal si otvorený kufrík. Poistky zacvikne až za dverami, aby ju nezobudil.
Keď sa budík rozozvučal Marta bola už dávno hore. Stála pod sprchou a kuchyni rozvoniavala ranná káva. Starostlivo si vybrala oblečenie – nohavicový kostým a k tomu nové topánky. Keď nastúpila do električky mala radosť z toho, že sa otepľuje a čoskoro už nebude musieť nosiť saká a priteplé roláky. Zmizne mrzutá zima a príde ozajstná jar s červenými tulipánmi a žltými narcismi.
"Dobré ráno," pozdravila sa s vedúcou. Potom zamávala na pozdrav kolegyni Vierke. Kým povykladali šperky veselo švitorili a klebetili o staršej pani, čo si vydržiava toho mladučkého študentíka. Koľko vlastne môže mať rokov. 21?
Mali veľmi úspešný deň. Predalo sa toho naozaj veľa. Oveľa viac ako obyčajne. Mohlo byť tak dvanásť, keď sa to stalo. Do predajne vošiel mladý muž. Nebol oblečený veľmi starostlivo. Dalo by sa polemizovať o vhodnosti kombinácie, ktorú si vybral. Nohavice mu ladili s topánkami a košeľou iba minimálne. Stále sa obzeral dookola a ani toho nepovedal veľa. Hľadá vraj niečo pre priateľku, ale toto sa mu nepozdáva. Azda majú aj niečo drahšie, nebude predsa na nej šetriť. Majú výročie a Jana si zaslúži niečo poriadne. Marta sa chystala na prestávku a tak si zašla do miestnosti pre personál pre kabelku. Keď začula výkrik stuhla. Cez škáru na predeľovacej plachte zbadala ako ktosi mieri na Vierku. "Poď sem aj ty!" zreval. "Sadni si na zem a žiadne hlúposti. Toto nie je hračka!" Marta si sadla na podlahu a zbledla. Dívala sa, ako na ňu muž mieri zbraňou. Vedúca rozklepanými prstami ukladala do igelitovej tašky všetky klenoty. "Aj peniaze z kasy!"
"Pane Bože..." pomyslela si Marta. "Čo ak nás zabije? Nie, teraz nesmiem zomrieť. Určite si len vezme veci a odíde. Prečo sa, dočerta, nezamaskoval. Bude sa nás chcieť zbaviť, lebo sme mu videli do tváre. Dušan..." A zrazu sa preľakla ešte viac. Skrížila ruky, objala si brucho a pritiahla si kolená až k brade, ako keby chcela ochrániť to, čo sa teraz podobalo malému zelenému hrášku. Ak zomrie, nikdy sa to nedozvie. Tak veľmi túžila po rodine a teraz to všetko stratí len preto, že niekto si myslí, že ho nechytia. Na bezpečnostnej kamere ho spoznajú veľmi ľahko. Možno by mu to mala povedať, keď ich už bude chcieť zabiť.
"Ak ceknete, tak si vás nájdem, rozumiete?!" reval na nich. Ani jedna z nich však nebola schopná vydať so seba hláska. "A.., a..., áno," povedala Vierka takmer nečujne. Lupič vybehol na ulicu a vmiesil sa do davu ľudí. "Musíme zavolať políciu," rozhodla vedúca akoby práve neutiekla smrtke z lopaty a odišla dozadu. Marta sa rozplakala, nie už sa nebála. Bola šťastná, najšťastnejšia na svete.
Chýr o prepadnutí sa rozniesol po meste rýchlosťou svetla. Mnohí zvedavci chceli vidieť miesto činu. Dúfali, že sa im prípadne podarí zazrieť nejakú mŕtvolu alebo aspoň bielu čiaru, ktorá by označovala, kde ležalo telo. Nič podobné nevideli a preto sa pomaly rozchádzali. Pomedzi ľudí sa odrazu pretlačil Dušan. "Ach tu si, tak veľmi som sa o teba bál," povedal a objal si svoju manželku. Marta sa usmiala a povedala: "A to si ešte ani nevedel, že sa bojíš o nás."
