Nevravím, že to bolo jednoduché. Keď som telefonovala s partnerkou z Grécka, veľmi jemne mi vysvetlila, že v žiadnom prípade nemôžu byť jej účastníčky a účastník na izbe s homosexuálom... Ako by to vysvetľovala doma, rodičom? Do telefónu povedala, že má z tejto výmeny strach. Nevie čo čakať od seba ani od ostatných.
Poliaci tvrdili, že sa budú správať dobre. Nechcú sa s nikým hádať, nechcú, aby ich niekto osočoval. Chcú si stáť za svojim. Výroky ich prezidenta a premiéra boli tvrdé, nestotožňujú sa s nimi, ale nemôžu tvrdiť, že im je to jedno. Katolícka viera ich učí, že byť homosexuálom nie je najpriamejšia cesta k spáse. Zložili si vaky pred hotelom a unavene povedali: "Tak sme tu..."
Bratia Česi vystúpili z vlaku s menšími i väčšími obavami. V Brne je "normálne byť iný" ale čo tu? Pozerám sa na jedného z nich. Zo zvláštnym pohľadom mi podáva občianske preukazy a vraví, že to zatiaľ vyzerá zaujímavo.
Taliani sú úplne talianskí. Rozhadzujú rukami a stískajú ma. Giacomo ma bozkáva na obe líca a Rebecca šteboce o ceste vlakom. Nikto im nerozumel a nemohli nájsť svoje lôžka. Pýtam sa ich na obavy... Vraj nemajú žiadne.
Prvé spoločné aktivity. Podfukmi a zoznamovacími hrami sa snažíme vytvárať zmiešané dvojice, mixované skupiny. Vidíme neochotu, trápi nás ako sa okúňajú.
Druhý deň zatíname do živého. Téma homosexuality trčí z každého rohu. Predstieranie, že problém neexistuje už viac nefunguje. Hovoríme, riešime. Snažíme sa byť chápaví a pozerať sa na problém z obidvoch strán barikády.
Siedmy deň. Raňajky. Obzerám sa po miestnosti. Zrazu sa prichytím pri tom, že počujem omnoho viac angličtiny. Každý stôl má medzinárodné zastúpenie. Dnešok bude skúškou ohňom. Čaká nás téma Coming out. Rozdeľujeme sa do skupín. Mixujeme sa. V každej skupine sú teplí, ktorí rozprávajú o svojom Comimg oute. Reakcie rodičov, známych, priateľov. Diskusie v skupinách prebiehajú všade inak. Ozýva sa hurónsky smiech, sme svedkami príbehou o priznaniach. Plán vyšiel. Talianku drží za ruku Kaša z Poľka i Sisi z Grécka. Jej príbeh každého dojal. Priateľ ju hodil o stenu, keď mu povedala, že je lesba. Jej rodina ho podporila. Trvalo dlho, kým si jej mama priznala, že jej dcéra je akosi iná. Je normálne byť iný!
Posledný večer priniesol lámanie barikád. Uvoľnená disko nálada. Miešané i homogénne páry na parkete. Nikto nechce ísť spať. Bojíme sa, že prídeme o posledné chvíle. Vyprevádzame Grécku skupinu. Slzy sa nám tlačia do očí a sľubujeme si, že sa čoskoro uvidíme. Objatia ukončujem sama. Prehovoriť nevládzem, iba gestom ruky naznačujem: ponáhľajte sa. Cesta na letisko trvá skoro dve hodiny, musia už ísť... Sú tri hodiny ráno. Cítime, že ktosi tu chýba. Tommasso mi vraví: Mika, I feel like just devorced. Cítim sa rovnako.
Postupne nás opúšťa česká skupina. Ktosi vraví: Keby si bola chlap, tak po tebe idem... Všetko je nám zrazu ľúto. Beata ma objíma na rozlúčku a vraví, že návrat do Poľska je pre ňu teraz ako cesta do zabudnutej krajiny.
Pre mnohých táto výmena znamenala viac ako iba neformálne vzdelávanie a zbavovanie sa predsudkov. Našli si priateľov. Naučili sa, že v láske sa nekladú podmienky. Nezáleží na veku, krajine či pohlaví. Odchádzajú zmätení, roztrasení, vravia, že musia toto všetko spracovať.
Ako sa s tým vyrovnať. Povedia doma, že homosexualita nie je choroba a nikto zo zúčastnených neprejavoval žiadne známky deviácie? Asi nie. Nečakáme, že začnú lobovať za práva homosexuálov, len dúfame, že sme zmenili niečo v nich. Stretli ľudí, ktorí svoju orientáciu neskrývali. Prezentovali sa bez strachu a hanby.
Som vďačná za svoju prácu. Som vďačná, že môžem byť súčasťou niečoho, čo zasahuje ľudí a mení ich. Som len malým kolieskom vo veľkom stroji času ale verím, že do budúcna prispejem svojou troškou k vytváraniu tolerantnejšej a otvorenejšej spoločnosti.
