Narodila sa v mníchovskom paláci na Vianoce roku 1837 ako najmladšia dcéra princa Jozefa Maximiliána Bavorského. Tento vysoko urodzený pán si v rozpore so zvyklosťami svojho rodu aj stavu vôbec nezakladal na parádnych uniformách, prepychu vládnych sídel ani na dvorných ceremóniách. Žil s rodinou na vidieckom zámku Possenhofen, kde sa mohol venovať lovu a pozorovaniu nádhernej horskej prírody a večer posedávať s hlučnými Bavorákmi v krčmičke pri pive. Alžbeta zdedila jeho povahu aj záľuby. Otec ju viedol k tomu, aby sa nijako nevyvyšovala nad obyčajných vidiečanov. Napriek nesúhlasu vychovávateľky jej dovoľoval hrať sa a blázniť spolu s vidieckymi deťmi, čo ani matka, vojvodkyňa Ľudovíta, nevidela veľmi rada. Brával ju so sebou na turistické aj lovecké potulky. Naučil ju hrať na citaru, svoj obľúbený hudobný nástroj. Vášnivo rada jazdila aj na koni, milovala zvieratá a svojho "papinka" rástla z nej naozaj nápadne krásna, pružná dievčina s iskrivým temperamentom.
Nikto vtedy ešte netušil, že sa z nej raz stane rakúska cisárovná. Jej teta Žofia, ktorá bola veľmi panovačná, vybrala pre svojho syna inú nevestu. Jej sestru Helenu, ktorá síce nebola taká krásna ako Alžbeta, no mravmi sa viac podobala cisárovnej. Priebeh zoznámenia rakúskeho cisára Františka Jozefa I. a vtedy iba pätnásť ročnej Sissi je každému známy z nádherného romantického filmu. Stretli sa celkom náhodou a cisár očarený krásou a prirodzenosťou mladého dievčaťa, sa prvý krát postavil proti matkinej vôli. Nezasnúbil sa s krásnou Helenou, ale jej mladšou sestrou.
Sissi bola vrúcne vítaná všade, kam prichádzala. Keď sa v roku 1853 celá jej rodina vypravila loďou na cestu do Viedne, Alžbetu so sprievodom vítali rany z diel, hlučné pochody vojenských kapiel, hlahol zvonov a ohlušujúci jasot. Mladý cisár ju láskyplne privítal nežným objatím a bozkom. Dojatá snúbenica si vreckovkou utierala slzy šťastia. V záplave bielych ruží, ktoré zdobili prístav, sa v ružových atlasových šatách s diadémom, s hustými gaštanovými vlasmi vynímala ako rozprávkovo krásny, takmer nadpozemský zjav. Alžbeta sa spolu s Františkom Jozefom viezla v pozlátenom koči, obklopenom vojakmi a sluhami.
Svadba sa konala 24. apríla 1854 o siedmej hodine večer vo viedenskom Kostole sv. Augustína, ožiarenom desať tisícami sviečok. Pred oltárom sa zdvíhal biely, zlatom pretkávaný baldachýn. A všade nádherné uniformy gardistov, dôstojníkov, generálov, rázovité odevy zástupcov uhorskej a poľskej šľachty, orientálnych predstaviteľov v turbanoch. Pestrá paleta farieb a krojov a ľud omráčený nádherou. Tej sa práve končila bezstarostná mladosť a začínalo sa ťažké obdobie plné sklamaní.
Sissi, doposiaľ zvyknutá na voľnosť, hory a detstvo, sa ocitla v zlatej klietke, kde ju na každom kroku pozorovali desiatky očí dvorných a apartmánových dám, a kde ju zviazovala španielska dvorná etiketa. Žofia ju karhala a poučovala, vyjadrovala sa o nej ako o pojašenom dieťati a netaktne sa hovorila o všetkých jej nedostatkoch pred cudzími ľuďmi. Denne bola poučovaná, čo nesmie. Toho, čo mohla, bolo zúfalo málo. Keď si pri slávnostnom obede stiahla z rúk nepohodlné rukavičky, týždeň sa o ničom inom nehovorilo, len akého hrozného priestupku sa cisárovná dopustila.
Prvoradou úlohou cisárovnej bolo dať monarchii dediča. 5. marca 1855 porodila svoje prvé dieťa – dievčatko, ktoré dostalo meno po starej matke Žofia. Sisi nedostala šancu venovať sa dcérkinej výchove, rovnako ako i výchove mladšej Gizely, narodenej 15. júna 1856, detská izba bola umiestnená v blízkosti apartmánov arcivojvodkyne Žofie, v opačnom krídle Hofburgu. Keď Sisi vyšliapala nekonečne dlhé schody, aby svoje deti uvidela, izba bola väčšinou plná dvorných dám.
Nečudo teda, že s radosťou prijala návrh svojho manžela uniknúť z dusnej viedenskej atmosféry a vydať sa 2. septembra spolu s ním na cestu po Korutánsku. O tom, že spoločný výlet ich vzťahu nesmierne prospel, svedčí fakt, že už štyri dni po návrate do Viedne, cisár napísal matke, ktorej sa obyčajne zvykol vo všetkom podriadiť, list, v ktorom ju dôrazne žiadal o premiestnenie detí do centrálnej časti zámku, tzv. Radetzkého izieb. Tak sa Sisi podarilo vybojovať prvé malé víťazstvo nad nemilovanou svokrou. Radosť ale netrvala dlho, lebo už v roku 1857 stratila svoju milovanú dcéru Gizelu. O rok neskôr prišiel na svet syn Rudolf, cisárovná mala vtedy 22 rokov. Konečne sa skončili nekonečné narážky a urážky zo strany Žofie na to, že nie je schopná porodiť následníka, ktorý jej mal roku 1889 zlomiť srdce.
Alžbeta bola naozaj krásna, ale aj posadnutá svojím výzorom. Nenávidela svoje tehotenstvá, lebo ničili jej „osí“ driek, svoje deti milovala a opúšťala podľa nálady. Aj keď sa klebetilo o ich vzťahu, je isté, že Alžbetin vzťah k sexu bol skôr negatívny. František Jozef sa na ňu vraj vždy „vrhal“ s nesmiernou túžbou, ale jej potreby boli asi iné. Milovala inotaje v poézii a rozhovoroch, preto bol pre ňu dôležitý vzťah s Ľudovítom II. Bavorským. Šialený Ľudovít, obdivovateľ krásy a staviteľ rozprávkových zámkov, jej povahe vyhovoval. Realita ani jedného z nich nezaujímala. Nevideli ju, alebo nechceli vidieť.
Alžbetina choroba, ktorá jej umožňovala utekať z Viedne a zdržovať sa, kde chcela. Choroba, ktorou trpeli, by sa dnes liečila na psychiatrii. Pravdepodobne trpela anorexiou. Choroba jej umožnila cisára aj vydierať. Listy cisárovi sa začínali: „Ďalej si prajem,“ a pokračovali požiadavkami. Cisár ich plnil, len ju prosil, aby myslela na „úbohé deti“.
Po synovej smrti sa manželstvo cisárskeho páru rozpadlo. Každý si naďalej žil svojím životom. Alžbeta často cestovala do cudziny. Jej obľúbeným miestom bola vila Miramare v Terste. Plavila sa po mori v luxusnej jachte, podnikla cestu do Afriky, športovala, vo svojom apartmáne vo Viedni, ale aj kdekoľvek inde mala vždy poruke sadu telocvičného náradia. Často jazdila na koni. Tejto vášne sa vzdala, až keď jej lekári konské sedlo zakázali pre gynekologické problémy. Mala rada aj knihy. Jej obľúbeným básnikom bol Heinrich Heine, milovala Shakespeara, u Franza Liszta sa učila hrať na klavíri. Do Anglicka vraj chodievala za istým generálom, ktorý bol jej intímnym priateľom. Vo Viedni sa zdržiavala len cez zimu. Cisár sa v čase rozvratu ich manželstva zoznámil s mladou herečkou Dvorského divadla Katarínou Schrattovou. Vyvinulo sa z toho priateľstvo, o ktorého erotickom pozadí napriek cisárovmu veku nie je dôvod pochybovať. Pozoruhodné je, že Alžbete cisárova dôverná známosť so Schrattovou vôbec neprekážala. Akoby sa naopak tešila, že Schrattová poskytovala jej mužovi niektoré potešenia namiesto nej. Dokonca sa s priateľkou svojho muža zoznámila a sama s ňou nadviazala dôverný priateľský vzťah.
Sama Sissi sa veľmi dôverne zblížila s kniežaťom Júliusom Andrášim (Andrássy), účastníkom povstania, ktorý bol odsúdený na trest smrti a neskôr omilostený. Alžbeta bola podozrievaná, že je jeho milenkou, dokonca že Andráši je otcom jej dcéry Valérie. Nie je to nemožné, pri cisárovej citovej absencii by sa nebolo čomu čudovať. Hovorilo sa tiež, že má ľúbostný pomer s krásnym dôstojníkom, ktorý sa istý čas často vyskytoval v jej blízkosti. Nikdy však nebola pri ničom prichytená.
V závere svojho života sa Alžbeta stránila ľudí a upadala stále do väčších depresií. Obdobia, kedy sa prejedala sa striedali s obdobiami, kedy nejedla vôbec. Veľmi pribrala a nikde sa necítila dobre. Hluk mesta ju dráždil a ticho lesa ju napĺňalo samotou. Osud sa s ňou znovu raz kruto zahral.
V období, keď sa už cítila lepšie, odcestovala do Švajčiarska. 10. septembra 1898 sa chystala plaviť parníkom. Rýchlym krokom kráčala parkom. Z lavičky vstal muž s hranatou tvárou, Talian Luigi Lucheni. Špeciálne upraveným pilníkom ju bodol do hrude. Dvorná dáma, ktorá sprevádzala Alžbetu si myslela, že jej prišlo zle od srdca a pomohla jej nastúpiť na parník, ktorým sa chystali plaviť. Až keď cisárovná upadla do bezvedomia a kňažná sa ju pokúšala prebrať, zistilo sa, že cisárovná krváca. Ťažko ranenú Sissi odviezli do Hotela, kde lekár konštatoval smrť.
Cisára správa zastihla vo Viedni. Napriek všetkým problémom, ktoré v ich vzťahu boli František Jozef nikdy neprestal milovať svoju manželku. Traduje sa, že jeho posledné slova boli: Nikto aj tak nevie, ako veľmi som ju miloval.
