Kruhy pod očami naznačujú, že sa noc pretiahla. Hrnček od kávy pre istotu ani neumyjem, rovno si do neho spravím ďalšiu dávku životabudiča. Ráno v autobuse zistím, že index mi ostal na poličke a mobil som nechala v kuchyni. No to nič, hlavne, že vedomosti mi ostali v hlave. Už len tú hlavu si nezabudnúť.
Skúšky sú ťažké a sú aj ľahšie. Niektoré sú ústne a iné písomné. Niekedy je lepšie písať test (hlavne vtedy, ak nezorumiem ani zadaniu otázky, a odpovedať pre serióznym profesorom, by bolo dosť trápne) a niekedy je jednoduchšie odpovedať (to sa hodí, ak máte plnú hlavu "omáčky" a napísaná nevyzerá veľmi dôveryhodne).
Ťaháky sa niekedy oplatia. Niekedy nie. Ja na to nie som zvyknutá a tak to ani neriskujem. Môj posledný pokus totiž dopadol viac ako zle. Celá som očervenela a profesorovi bolo hneď jasné koľká bije.
Toto obdobie skúšok je tiež obdobím, kedy naposledy stretávame mnohých spolužiakov a spolužiačky. Väčšina z nich sa na leto rozpŕchne do sveta a znova ich uvíme až v septembri, októbri. Niektorí nám budú chýbať viac, iní menej. Niekedy uvažujem, čo budem robiť, keď sa tento kolotoč príjemných starostí zmení na naozajstný život.
Nebudem už čakať na spolužiakov vracajúcich sa z potuliek svetom. Nebudeme sa spoločne stresovať nad tým, koľko bodov treba na zápočet, nebudeme sa rozčuľovať a plakať za nevrátenými poznámkami. Život naberie nový smer. Vyjdeme na zákrutu, ktorá nás povedie iným smerom. Musím sa priznať, že mi to spôsobuje také jemné šteklenie v žalúdku, zatiaľ ale nie je nepríjemné.
Všetkým, ktorí v tomto čase zvádzajú podobný boj, prajem veľa šťastia.
