Najprv som sa zľakla. Vybaľovala som krabice v "spodnej kuchni" a on vošiel bez zaklopania a potichúčky ako duch.
-- Tak už ste presťahovaní?
- No, nie ešte celkom, ale po kus nám to už ide...
-- Takže už sa sťahujete?
- No, už sa sťahujeme.
-- A ty akože dakoho máš?
- Ja stále niekoho mám... Neviem byť sám..
-- Ale už keď tu budete nasťahovaní, či nie?
- Hej, už tu budeme nasťahovaní...
-- A ty akože chodíš do školy, ne?
- No áno, chodím do školy.
-- A to ako tu?
- Hej, dole na "univerzitu".
-- Hm... Aha... dobre... A už sa teda sťahujete hej?
- No, už to dlho nepotrvá, možno ešte pár dní a budeme...
-- Takže sa chcete presťahovať do Vianoce, hej?
- Áno... Do Vianoc.
-- Dobre no, takže nemáš nikoho, hej?
- No, ja...
-- Ja už idem, bo musím ísť. Čau.
- Ahoj teda...
Potichučky zavrel dvere, vyšiel z nášho dvora, ale keď som ho vychádzala pre ďalšie krabice, videla som ho ako stojí na opačnej strane a pozerá sa na náš rozsvietený dom. Popod nos si čosi mrmlal... "sa sťahujú..."
