Kam ani Posol dobrých správ nechodí

Poštové tajomstvo v sebe zahŕňa listové tajomstvo (napr. obsah korešpondencie a obsah ostatných poštových zásielok) a informácie a údaje o poštových zásielkach (napr. informácie o adresátoch, odosielateľoch, počtoch dodávaných a podávaných zásielok a i.). Pri porušení poštového tajomstva (vrátane listového zaručeného aj Ústavou SR) zo strany zamestnancov poštových podnikov ide o trestný čin podľa §196, §197 a § 264 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z.

Poštárka v tom teda nie je nevinne. V postate pácha trestný čin. Párkrát sme ju videli ako namosúrená kráča našou ulicou. Napriek tomu, že je to strmý kopec a domčeky sú roztratené, plat dostáva za každý meter, ktorý prejde. (Aj takú námahu som si dala, aby som si zistila, že ju nenútia nezmyselne otročiť, ale je to práca ako každá iná.)

Tetuška Ochotná  zase napomáha z čistej dobroty srdca. Alebo nevie povedať nie. Poštárka sa posťažuje na bolesti a rodinu a.... tak raz je to kresťanská láska... A potom si myslím, že do istej miery sa jej to aspoň na začiatku páčilo. S každým komu niesla poštu prehodila pár slov a trochu sa odbremenila od svojho chorého manžela, ktorý každý deň čaká za novinami. Ľudia na ňu aj nadávajú, lebo susedka nestihla konkurz kvôli tomu, že sa k pošte dostala neskoro. Iným zase prekáža, že ktosi cudzí vidí, akú poštu dostávajú a odkiaľ. 

Z pošty sa dá veľa prečítať, dokonca aj vtedy, keď nie je otvorená. Nedopatrením som sa tak dozvedela, že sused odoberá "pánsky časopis" a susedka dostáva ohromné šeky z ministerstva. A tak sa na našu "novú poštárku" už dovalila aj spŕška nie vyberaných slov. Deň na to som ju videla roznášať až po zotmení... Tmolila sa ulicou ako zlodejka, len aby ju nikto nezazrel. 

Slovenská pošta sa nám - po našom povedané - "smeje do xichtu". Ak ste si doteraz trhali vlasy, že prečo sa nesťažujeme, pokojne môžete otvoriť ústa naširoko a čudovať sa ďalej. Na pošte nám nepovedali nič konštruktívne, nie je to ich záležitosť (to sa asi musím sťazovať na holubníku alebo kde...) alebo to oni nemôžu takto riešiť, alebo sa to občas stáva, alebo to prejdu mlčaním.

O tom, že zamestnávajú neplatenú silu nič nechcú počuť. Sťažovať sa nám teda skoro vôbec neoplatí. Okrem toho, že si musíme po každý doporučený list dochádzať peši alebo autom (v prepočte to vychádza na 30minút jednosmernej cesty alebo 100 Skk za benzín a poplatky za parkovné) nie je nám dovolené ani dostať sa k vlastným listom, či pohľadniciam z dovoleniek od známych.

A tak tu volám po spravodlivosti do bútľavej vŕby, ale ozýva sa mi z nej iba tupá ozvena mojich slov. Viem, že sa stávajú horšie veci, ľudia umierajú a deti hladujú, ale dnes som navrčaná práve z tohto...