Do Lidl chodievam iba málokedy. Väčšinou s nejakou rodičovskou bunkou. Zoznam je fixne daný, akcie sa prejdú a po zvážení čo nám treba a netreba sa vyplní priestor v nákupnom vozíku.
Dnes ráno som nemala presný cieľ. Nakupovala som s myšlienkou, že niečo uvariť treba.
Mamička napomína synčeka, ktorý si výskotom dáva dolu čiapočku a znovu si ju nasadzuje. Pravdepodobne je to najlepšia zábava, ktorú si vymyslel na dnes ráno. Výkriky počuť v celej uličke:
- Miško, no ale... tichučko.. už pôjdeme...
Pani v rokoch (ktoré sa u žien nehádajú) sa pristaví pri košíku, rukami drobčaťu napraví čiapku a ukáže mu "ako mu to najviac pristane". Dieťa sa utíšilo, začalo bľabotať a naťahuje rúčky za neznámou.
- No viete ja som pracovala 35 rokov v detskom domove. S deťmi som to niekedy vedela...
Pri mliečnych výrobkoch vyberám jogurty. Obzerám, akosi sa nerozhodujem, spomínam si, či nejaké doma sú a čo to mama hovorilo o tej smotane.
- Pozriete sa mi tu na dátum. Nevidím na tieto okuliare nič.
Panička s bezchybne začesanými vlasmi, hovorí plynule krásnou slovenčinou. Až sa hanbím, keď viem, že sa mi občas podarí slušne zatiahnuť. Odčítavam dátum.
- Viete, ako výskumníčka som nikdy nevedela dobre variť. Ale tá smotana na varenie to je menej percentná, to mi zase tá omáčka nezhustne...
Nesmelo odporúčam spôsob ako zahusťovať riedke omáčky a spoločne postupujeme ešte k sojóvým omáčkam. Vysvetľuje mi, ktorú kupuje ona a že sa vlastne nanovo učí variť, odkedy je na dôchodku má z nej manžel radosť.
Pokladňa nie je ani plná ani prázdna. To len ten vozík, ktorý je plný barlí a nákupnej tašky na kolieskach pôsobí tak giganticky.
Dve panie nakupujú spoločne. Neustále švitoria akoby nemali dôchodkový vek. Skôr mi pripadajú ako dve spolužiačky z internátu. Ukladajú si veci spoločne do jednej tašky, peniaze z peňaženky vybrala jedna. Pokladník sa usmieva. Nie pobavene, nie arogantne ani výsmešne.
- Pokojne si poukladajte, nenájde sa osem päťdesiat?
Panie vyberajú drobné z peňaženiek, spoločne rátajú drobné a vyhadzujú na pult aj hromadu maličkostí, ktoré majú v peňaženke.
- No Julka počítaj, ty bola tá ekonómka. Čo ja s mojou učňoukou už porátam...
Od pokladne odchádza posledný muž a ja sa dostávam na rad. Ukladám si svoj nákup do tašky a stíham ešte vybrať peňaženku z kabelky. Pokladníčka sa usmieva od ucha k uchu a vymeníme si veľavýznamné pohľady, keď sa ozve hlasné:
- Pani Sláviková. Nebojte sa, ja vás vonku počkám.
Pani Sláviková sa začervená ako tak dievčensky, že na chvíľu zabudnem, že má strieborné vlasy. Ostatné priateľky sa tiež zachichocú a posunujú sa o niečo bližšie k sebe, aby si šeptom vymenili pár rozosmiatých slovíčok.
- Ďakujem pán Kováč. Ešteže vás mám. Dnes som... mám toho akosi viac...
Pán Kováč odchádza s košíkom a necháva za sebou šum ako v úli. Takí istí ľudia ako ja alebo ty. Možno stále tí istí, zostávajú ľuďmi napriek tomu, že nakupujú v inom čase ako my. Majú také isté neduhy, problémy i radosti. A predsa im niekto nahovoril, že znamenajú menej.
Tiež by sme žili v spoločnosti, ktorá by si vážila múdrosť rokov a nedala pocítiť starším, že svoj život už prežili...
Veď sme ľudia...
