- Dievčatá, vy nevaríte asi, ta som priniesla polievku.
Povedala so sladkým maďarským prízvukom. Z bytu sa ozývali zvuky pralesa, no nič z toho jej pravdepodobne nevadilo. Prvá sa chytila slova Ica, ktorá ju pozvala dnu. S dokonalou precíznosťou si očistila papuče na rohožke, prekročila prah a hneď sa aj obzerala po našich komôrkach.
Každú zhodnotila úžasom a povzdychom. Vošla do rozbitej kuchyne a hneď nás poučila o tom, ako by sme si mali zmeniť lavicu, aby sme mali viac miesta. Na náš neskorší údiv, to bol naozaj skvelý nápad.
Ponúkli sme jej čaj a postupne sme sa vyspovedali, zo svojich mladých životov. O každú z nás sa živo zaujímala a čas nám ubiehal veľmi rýchlo. My sme sa vypytovať nechceli. Pani Nenápadná s nami komunikovala veľmi živo, s prehľadom a vyhla sa akýmkoľvek poznámkam o zlej vláde, nesťažovala sa ani na choroby a bolesti a nespomínala ani to, aká je sama a opustená.
Keď navečer odchádzala, pri lúčení mi podala ruku.
- Viete, ja som tiež chcela prenajať izbu, ale som sa bála. No ale vy ste také milý dievčatá, že asi rozmyslím.
Usmievala som sa. Nie preto, že by som sa chcela vysmiať jej skomolenej slovenčine, to vôbec nie. Ale pobavilo ma, že náš príklad s neupratanou kuchyňou, poskakujúcim, driapajúcim a všetko okusujúcim šteniatkom ju presvedčil o tom, že ľuďom sa oplatí dôverovať.
