Bola som príliš ďaleko. Stála som pri okne, vyťahovala papier z kopírky. Vlastne všetci boli príliš ďaleko na to, aby ho niekto zachytil. Zrútil sa na zem s hukotom, ako keď padne ťažké vrece na dlážku v sýpke.
Rozbehla som sa na hlúpych podpätkoch k nemu a po ceste inštinktívne siahla po mobile. Padla som na kolená vedľa jeho hlavy a zavolala na neho po mene. „Jakub, vstávaj!" Neodpovedal. Bola som taká vystrašená, že do telefónu som 112tke povedala iba „spadol na zem, potrebujeme sanitku". Ženský hlas na druhej strane sa ma snažil upokojiť, ale šialená triaška neustupovala. Na tretíkrát som už bola schopná odpovedať na otázku „kam" a potom na pár ďalších: vek, pohlavie...
Sanitka prišla o nekonečných 7 minút.
„Vy ste manželka?" opýtal sa lekár, ale bez toho, aby som odpovedala ma stiahol na kraj a žiadal doklady, kartu poistenca. Preboha, prečo toto teraz rieši?!
Z koberca som zdvihla jeho tašku a vybrala doklady. Narazila som na krabičku prezervatívov, balíček navlhčených vreckoviek a veľký obal na karty a doklady. Na ceste k sanitke som vytiahla všetky požadované karty a tašku som položila na lehátko.
„Nemôžete ísť s nami teraz, príďte tak o hodinu dve, už by mal byť na izbe."
Desím sa lekárov a desím sa nemocníc, ale keď ťa riaditeľ naloží do auta, nemôžeš si vyberať. (a možno by sa tu hodilo spomenúť klišé o tom, že niekedy treba spraviť aj tú „správnu vec")
V nemocničnej posteli vyzeral odrazu veľmi maličký. Oči mal zatvorené a vyzeral pokojne, no napriek tomu ma premkol strach. Kráčala som proti vlastnej vôli, stále som kráčala... Riaditeľ sa ako prvý ozval a Jakub otvoril oči, jednou rukou sa natiahol ako po dobrom nočnom spánku, tvár mal poblednutú, sivé škvrny, ktoré som u neho predtým nikdy nevidela, mu pridali pár rokov.
Sedela som na posteli oproti a počúvala rozhovor dvoch mužov. Ani jeden z nich nechcel položiť indiskrétnu otázku ani znieť nijako slabošsky. Keď riaditeľovi zazvonil telefón a ostala som s Jakubom sama, presadla som si na jeho posteľ a zo svojho postavenia dievčaťa, či možno ženy, som položila tie základné informačné otázky. Vraj to bola iba nevoľnosť, deň predtým nestihol jesť, zabudol piť, veď už nemá čas na nič. Trpkosť v jeho hlase ma prekvapila. Sedela som tam a priala si byť milión kilometrov južnejšie. Ako na spasenie som čakala na moment, kedy sa riaditeľ vráti z chodby.
Mohlo to byť tak o 20 minút, ale možno tiež hodina. Odrazu som stála vo dverách, vybavená kľúčmi od auta, bytu a podrobnými inštrukciami aké pyžamo priniesť, kde je záložná batéria od notebooku a nabíjačka na mobil, ostatné drobnosti sú odložené v cestovnej taške. Veď tu ostane iba na víkend.
Po práci som sa vydala do jeho bytu a čakala som staromládenecké doupě, ale nič také som nenašla. Dvojizbový bytík bol vyupratovaný, iba rohádzané letisko prezrádzalo niečo o tom, že tu niekto spal, zobudil sa, vstal ... a odišiel. Žiadne fotky, iba jedna olejomaľba, ktorej som sa zatúžila dotknúť.
Uprostred toho všetkého som si uvedomila, že nikto z práce ho vlastne nepozná. Bol vždy iba vyšportovaným a úspešným mužov. Vedeli sme pár vecí o jeho aférkach so ženami, ale nepoznali sme človeka, ktorý si vymaľoval každú stenu iným odtieňom vanilkovej farby, ani toho muža, ktorý mal v predsieni náhradné papučky, pre možno 6 ročného chlapca.
Keď sa Jakub vrátil do práce, nič sa nezmenilo. Po týždni, či dvoch sa z neho znovu stal "pán dokonalý" a znovu sme všetci vnímali iba to, čím sa prezentoval navonok. Úspešný, nezávislý, bezchybný... možno už trošku smrteľnejší, ale stále nenápadne nespoznaný...
