Boris bol známy ako "ten Bulgar", pestoval zeleninu a v lete zamestnával pol Kalvárie na pomocné práce. Nevedelo sa presne odkiaľ sa vzal, ale on i jeho sestra sa čoskoro stali príslovečným párom. Na jar a v jeseni voňali očakávaním a čerstvým hnojom. Dedo mu zvykol poorať polia a z času na čas ho pozval k nám, na pohárik a pečenú baraninu.
Oni obrábali veľký kus zeme a hovorilo sa o nich ako o boháčoch. V lete predávali a na jeseň sterilizovali, zavárali a konzervovali bulharskými spôsobmi, ktoré všetci obdivovali. 30 korún za jedno sklíčko zeleniny bolo veľa, na tú dobu... ale chuť bola nezameniteľná.
Sestra sa vydala, ale on nemal na ženy šťastie. Málokedy sa s niekým rozprával, bol skôr samotár, trávil čas v sklenníkoch, fóliovníkoch a na poliach.
Po nejakom čase prišli o polia. Mesto na ich mieste postavilo školu, internát a stredisko pre čašníkov a kuchárov. Podnikanie nešlo ako by malo, ale po toľkým skúsenostiach si našli prácu v meste. Bývali v dome, ktorý si postavili ešte za čias slávy a do istého času sestre nevadilo, bývať s bratom a starať sa o neho.
Potom z neho urobila bezdomovca. Neobyčajného človeka, ktorý sa ani vo svojom pokročilom veku nevzdáva. Dokonca ani nezatrpkol, nie veľmi. Nežije až tak zle. Akurát v zime je to horšie. Ľudia ho spoznávajú, niekto sa aj prihovorí, niekto sa opýta... ale väčšinou prechádzajú.
Domy sociálnych služieb, útulky pre ľudí bez domova a azylové domy sú plné týchto true-stories. A predsa mi to vyrazí dych, keď sa s takým príbehom stretnem pred supermarketom, do ktorého chodíme nakupovať každý týždeň.
