Toľko čo som si sadla, už sa otvárajú dvere. Rozčúlená pani v stredných rokoch mi podáva, výdavok a toaletný papier, ktorý by s prehľadom mohli používať decká na konci základky na čitenie lavíc.
"Tu mace..."
Nič, žiadne ospravedlnenie ani prekvapená tvár. Vzala som si peniaze aj kúsok papiera a čakala som, či sa dvere zatvoria alebo sa so mnou pani ešte poradí, "čo dnes variť". Dvere ale našťastie zabuchla a celou cestou si ešte popod nos hundrala:
"To ľem šicko reras richlo, richlo... nikto nečeka za nikim..."
Previnilo som sa vycikala a pri umývaní rúk som sa snažila nenakvapkať vodu na umývadlá. Ruky som si utrela do vlastných vreckoviek a polušne ich hodila do odpadkového koša a nie len tak do krabice pod sušiak.
Napriek tejto brutálnej invázie do súkromia, ktorú si nedovolila ani moja mama, odkedy som dovŕšila 5 rokov, som sa cítila previnilo. Porušila som akýsi kódex. Nepočakala som na výdavok a chudinka panička musela za mnou až dnu!
"Dovidenia..." hovorím si, no som ešte stále v šoku a skôr sa mi žiada povedať "no zbohom"...
"Dovi, dovi..." odpovedá pani a som si istá, že sa na mňa ešte stále trochu hnevá...
No čo už... po tejto skúsenosti mi verejné vécka vadiť asi nebudú, veď čo horšie sa ešte môže stať?
