Povedala, že nemám zízať a prudko zmenila tému na moje vlasy. Vraj sa mi na jeseň lesknú do medena a nemám sa dávať strihať. Vraj vôbec nechodím vhodne oblečená a ostanem sama, keď sa nebudem viac maľovať. Vraj sa mám ísť nájsť.
Tak som sa šla hľadať. Našla som sa v pohľade očí, ktoré sa ligotali pod ošúchaným šiltom. Bol tam strach, sklamanie, láska a bezradnosť. Našla som sa na líci, o ktoré sa opierala ohryzená ceruzka. Chudé prsty toho muža ňou načmárali sedem úzkych riadkov trolejbusovej poézie po ceste na Ligov.
Mohol byť siedmak. Mal na sebe ultramodernú bundu, ktorá mu bola o dve čísla väčšia, hudbu počúval tak nahlas, až som sa začala báť, či bude ešte niekedy schopný počúvať ticho. A potom, keď uvidel ako do autobusu vstúpili jej oči, vstal a natiahol ruku smerom k nemu, aby mu pomohol sadnúť si. Vtedy sa stal hrdinom dňa.
Pred bránou na parkovisku vidím prepadák. Znovu ten nerovný boj. Metrový chalan s igelitkou a jeho vysoko postavená a hlasno sa prejavujúca matka:To si sa musel tak dlho chystať? Zase sa budeme naháňať ako ...! Kam si sa vybral? Nevieš, kde je tvoje miesto? Sadaj! Daj si pás! Pripútaj sa! Keď sa za jej vlneným kabátom a ostrými opätkami zabuchli dvere novučičkého SUVčka, pokračovala ďalej. Našla som sa na zadnom sedadle, v detskej sedačke. Uplakaná od zlosti, že mám zviazané ruky a nemôžem nič urobiť.
Jediný, kto niečo zmohol, bol motor toho auta, keď zreval pri preradzovaní. Možno mestuodolný ... ale matku nezvládol.
Hľadám sa aj dnes. Keď sa október láme do svojej chladnej polovice a ja čakám na ten svoj zázrak. Nachádzam ho na tých najobyčajnejších miestach a to mi dodáva vieru, že je stále tu.
