Biela sobota a slávnostné vzkriesenie. Za pekného počasia vyšli rodičia s kočiarmi a postarší a starí sedávali na rozkladacích stoličkách a nechali sa pohládzať prvými lúčami slnka. Boli štyri alebo pol piatej. Slnko bolo vysoko a správa o vzkriesení sa niesla celým mestom, keď zvony odbíjali do rytmu krokom tých, čo v procesii kráčali okolo malej kaplnky. Poznali sme sa, všetci. Každý mal svoje miesto.
Na nedeľnú bohoslužbu ráno sme kráčali s veľkou radosťou a košíkmi prikrytými bielymi vyšívanými obrúskami. Kým sme čakali v rade na posviacku, chystali sme si drobné do košíka a samozrejme obzerali sme, kto si ako svoj košík pripravil. Od hladu nám škvŕkalo v bruchu a chlapi si zohrievali žalúdky jedným hltom toho, čo vytiahli spod kabáta. Navždy si ich tam budem pamätať, ako stáli v malom kruhu, prehýbali sa od potlačovaného smiechu, potmehúdsky sa usmievali, keď schovávali fľaštičku a pofajčievali. Vraveli, že trošku si musia dať, aby sa im šunka nechytila žalúdka.
Odkedy si pamätám, každý rok kričali po doktorovi, ktorému sa raz za mladi košík s jedlom po posviacke vysypal. Teraz má už takmer 70 rokov, ale stále mu pripomínajú jeho mladícku nerozvážnosť. "Daj pozor, žeby ši šunku nechytal po brehu."
Domov sme sa museli ponáhľať, hlavne preto, aby úroda bola dobrá a zrno dozrelo načas. Neskôr nás domov ponáňal už iba hlad. Ale tradícia ostala. Raňajky pokropené svätenou vodou, Urbi et orbi, rozprávka, prechádzka a potom návšteva u babky, rozprávky, Sváko Ragan alebo Rok na dedine.
Dnešok sa ale zmenil iba máličko. Pondelková olievačka, výkriky prekvapenia a voda v predsieni. Zmenili sme síce adresu, ale aj tu si nás olievači našli. Pravda, bratranci sa odsťahovali a sprchovať studenou vodou náš už, našťastie, nemá kto. Ale máme staronových susedov, staronové tradície a rovnako šialene sladko zapáchajúce parfémy. Pripravíme tanierik s pohostením a vysmažíme rezne k zemiakovému šalátu. Nič špeciálne. Otec si ráno hľadá kravatu a prstene, hovorí o tom, ako sa mu zbehli nohavice a vyťahuje traky. Naplní si strieborný zapaľovač a voňavku zastrčí do vnútorného vrecka.
Tento rok je to trochu inak. Veľa vecí sa zmenilo. Vzkriesenie, ktoré sme oslavovali za slnka niekedy 40 minút, inokedy kratšie, sa presunulo do tmy. "Teraz by sme mali ísť s krížom okolo kostola, ale nepôjdeme von, lebo je veľmi chladno," povedal farár rodičom s malými deťmi a starým, ktorí mrzi vonku. Zvyknutí na tradičnú omšu prišli, ale po dvoch hodinách sa postupne vytratili.
V nedeľu vari 50 smutných košíčkov na prvej omši vo "veľkom" kostole, stálo vedľa seba na zemi. Maličký miništrant sa ohýbal pod ťarchou velikánskej drevenej pokladničky, do ktorej padlo pár medeňákov. Všetko sa tento rok nejako zmenilo. Hlas v telefóne, ktorý nás informoval o tom, že "smradľavú klobásu" nemáme nosiť a že po 50 rokoch sa predsa musí všetko znovu zmeniť, nás zarazil.
Možno sme z vlastnej pýchy takí. Čakali sme, že tí noví, ktorí prídu k nám, do "našej" farnosti, do "nášho" kostola sa budú prispôsobovať našim tradíciám, že prídu pokorne a s vďakou, že sme ich prijali. Ale pravdepodobne my, my nie sme takí dôležití. Verím tomu, že nám chceli niečo priniesť, že všetko to robili pri najlepšej viere. Bohužiaľ... tento rok to nevyšlo. Kalvaríčania (alebo po našom) Kalvaričane, boli sklamaní, cítili sa podvedení. Vytrhli ich zo stereotypu, vzali im identitu a hrdý výraz, ktorý ostatným hovoril "my sme tu doma".
Napriek tomu, že si uvedomujú, že pokrok je dobrý, potrebný... znovu sa pýtajú: Či sa oplatí zavádzať novoty na miesto, kam už toľké roky chodí Tradícia.
