Necítim sa osobne zodpovedná za to, že niekto nemá prácu, že niekto neskončil základnú školu. Jednoducho to nemôže byť moja vina. A ja by som chcela byt. Taký celkom maličký bytík. Jednoizbový. Možno keby som vám vyrozprávala svoj životopis a moje plány, tak by ste boli ochotní mi tých pár eur darovať.
Bytík by chcela aj Anka. Vzali sa, žijú v podnájme a šetria na vlastné bývanie. Ona ťahá nadčasy v supermarkete a on pozerá do monitora, plánuje, kreslí a snaží sa odkladať všetko, čo sa dá, aby sa na ten ich "domov" nazbieralo čím skôr. Nevadilo by im bývať v malom byte, v bytovke, kde by bývali aj iní novomanželia. Delili by sa o spoločné starosti a radosti, spolu by vonku kočíkovali svoje prvorodenčatá a vyrobili by si oznamovaciu tabuľu pri výťahu. Upratovali by spoločné priestory a organizovali by brigády na jar i na jeseň, aby okolie ich bytoviek bolo čisté. O pár rokov by mohla na tom minisídlisku vyrásť škôlka a neskôr základná škola. Bolo by to sídlisko, ktoré by produkovalo ľudí ochotných zarábať a pracovať. Toto by bol experiment, ktorý by som bola ochotná podporiť.
Namiesto toho ale financujeme demoláciu sídliska, ktoré zničili ľudia, ktorí neurobili nič pre to, aby mali svoj "domov", aby mali kde spať a kam sa vracať. Financujeme sídlisko, ktoré už nemá ani pravidelné dodávky vody a tepla. Kvôli dlhom, kvôli odmontovaným batériám... Stále je dosť ľudí, ktorí si myslia, že takého veci tejto menšine prospievajú. Že sa im pomôže, hoc aj na krátky čas, že im treba stále pomáhať. Potom sa títo istí ľudia čudujú, prečo sa "tí zlí" nepostavia do cesty Slovenskej pospolitosti, ale iba ticho prihliadajú agresii, ktorú so sebou šíria.
Vážne to treba vysvetľovať? Že ľudia sú unavení z toho, ako nemôžu dostať hypotéku, ako zbierajú cent po cente, aby niečo ušetrili. Sú naštvaní na to, že niekto dostane nový byt, ktorý zničí za 10 rokov a potom dostane ďalší a potom ďalší... a oni ostávajú bez prostriedkov, bez bytu iba s dlhmi v sociálnych poisťovniach a na daňových úradoch. Že sa pozerajú na to, ako si človek, ktorý nikdy v živote nepracoval a neplánuje sa zamestnať, vykračuje mestom v koženej bunde so zlatou reťazou na krku, ktorú si oni v živote nekúpia len preto, lebo im čosi hovorí, že treba myslieť na budúcnosť.
Nie som Boh, nedovolím si tvrdiť, kto je zlý, kto dobrý a čo si zaslúži. Dívam sa iba očami, mojimi vlastnými a tak trochu očami ľudí, ktorí žijú okolo mňa.
