Radko má nový účes a Evka bude mať nové zuby, inak sa nezmenilo nič

Zápach z chodieb sa do istej miery zmieril tým, že v lete sa dvere otvárajú dokorán zakaždým, keď to je možné. Vošla som, ohlásila sa na vrátnici a dostala štítok s nápisom "návšteva". Ešte stále ma trochu zarazilo ticho, ktoré vládlo na chodbách, akoby tu nikto nežil. Priznávam, že sa chodbami snažím prejsť čím skôr, ponáhľam sa, na druhom poschodí hneď zabočím doľava a hľadám iba menovku. 

Radka som poriadne pootravovala a vyrozprávala mu všetky moje trampoty s hľadaním zamestnania, záverečnými správami. Rozobrala som mu všetky svoje možnosti aj to aká som unavená a prečo. Sedela som na vysokej posteli, hompáľala nohami a počúvala, ako do okennej tabule s rachotom naráža prúd dažďa. 

Stále sa ale podkýnam o problémy, ktoré sú už akosi vžité a dokonca nevnímané obyvateľmi domova. Maličké izbičky, ktoré si klienti vážia iba kvôli tomu, že poskytujú ilúziu súkromia a domova. Sestričky príliš zaneprázdnené a takmer nestíhajúce dýchať, ale v malom počte na to, aby si niekto mohol nechať umyť vlasy častejšie ako raz do týždňa.

Ani ľudia sa nezmenili, odvracajú sa alebo nemôžu odtrhnúť pohľad. Zdá sa mi, že je všetko po starom, že napriek tomu, že sme mali snahu niečo zmeniť, málo sa nám podarilo. Ale keď niekto múdry raz povedal: Ak chceš zmeniť svet, začni od seba... Asi vedel o čom hovorí... Koniec koncov, kto som ja, aby som sa hádala s klasikom :)