Áno je to tak, občas mám pocit, že nahadzujem profesionálny úsmev. Nebránim sa tomu, prečo by som mala? Zdalo by sa, že "veselí" ľudia vnímajú smutných ľudí ako keby boli chorí. Majú chorobu, ktorá sa šíri vzduchom a možno iba pohľadom. Odvracajú od nich pohľad a tvária sa neprítomne.
Snažím sa nebyť na tej strane. Pracujem na sebe a niekedy sa pristihnem pri tom, že sa usmievam, keď mi je do smiechu uplne najmenej. Môj obranný mechanizmus. Pracovné pohovory, kontroly, návštevy na onkológii a debaty s nepríjemnými úradníkmi.
Nasadzujem úsmev. Nikto sa mi nepozerá do očí a niekedy mám chuť si zaobstarať také to tričko s nápisom "oči mám vyššie". A tu tento chlapík sa mi díva do očí... Vidí v nich niečo, čo v nich nezazreli rodičia, kolegovia ani priatelia, dokonca ani ten, čo vraví, že som pre neho dôležitá.
Iba ďalší nenápadný človek.
