Niekedy sa hanbím priznať ako veľmi ich mám rada. Ale je to tak. A budú mi chýbať, až sa to všetko skončí. Ich malé starosti a spomienky na to, ako sme riešili problémy, ktoré boli totálne neriešiteľné.
- Bozkával ma a pritom má priateľku...
Tento problém sme vyriešili litrom čohosi sladkého, čo bolo zmiešané s niečím, čo prišlo v krabici s nápisom "Clever". Urobili sme to niekoľkokrát a potom ešte raz. Nuž, áno, bol to alkohol. Veľa alkoholu. Veľa preplakaných dní, nocí. Veľa pocitov. Veľa strachu a zmiešaných citov. Nenávideli sme ho, a ako veľmi! Za to, čo jej urobil a predstavovali sme si, čo by sme mu urobili (väčšinou to zahŕňalo ostrý predmet a jeho "mužnosť" - alebo to, čo z nej malo ostať).
- Povedal iba, že to nie je ako predtým...
Napriek tomu, že to bol najtvrdší z orieškov, po niekoľkých rokoch, sme rozlúskli aj ten. Nevyšli z neho biele šaty z rozprávky a nech sme sa snažili akokoľvek, život už nikdy nebol ako predtým. Ale boli sme tam. Pre ňu. Pre mňa. Pre neho. Videli sme ju ako takmer 2 týždne nevyliezla z postele, videli sme jej oči zlepené od sĺz a dúfali, že to prejde čím skôr...
- Tomu nemôžeš rozumieť. To je o láske, nech bude kdekoľvek, tak to bude ona a ja tam budem chcieť byť pre ňu...
Na jeho utrpenie sa dívame už tak dlho, že slovami sa to nedá vyjadriť. To, čo cítime, keď sa mení z nášho známeho, na niekoho, koho spoznávame iba cez akúsi hmlu smútku. Vieme, že za to nikto nemôže. Ani ona, ani on, ani my... Ale napriek tomu si nevieme pomôcť. Potrebujeme niekoho obviniť. Na niekoho sa hnevať. Tak si vyberáme... Takmer rodinne si všetci myslíme to isté a potom sa cítime zle.
A predstavy o tom, že byť matkou, či manželkou a študovať na vysokej škole je nemožné? Všetko zabudnuté. Prekonané. A ťažké, namáhavé... Každý občas potrebuje ventil, ukázať svetu, že nie všetko je zlaté, že možno niečo má iba pozlátko... ale je to všetko, čo máš.
Tak veľa šťastia a pevné nervy...
