A mne teraz odzvonilo, možno nadobro a stále neviem, čo to vlastne znamená. Pre mňa, pre nich a pre tých, ktorí ma ešte nepoznajú.
V tomto období sa cítime trošku stratení, máme pocit, že nikam nepatríme. Od zvonca sme ďaleko a desíme sa radov na úradoch práce. Ešte viac nás straší pocit, že patríme na akademickú pôdu, no bojíme sa toho, že nie sme dosť dobrí, dostatočne pripravení a šikovní na to, aby sme sa začlenili medzi vážnych profesorov a doktorantov.
Každý deň je pre nás výzvou a v každom dni nás čaká niečo nové. Plánovali sme svoje životy "do obhajoby" a potom "do štátnic" a teraz "do promócíí" alebo "kým sa ozvú".
Čakáme na výsledky, takže sa veľa nezmenilo. Tí, ktorí čakajú za pohovormi sa obávajú zamietavých odpovedí, tí, ktorí chcú študovať ďalej, čakajú na ďalšie skúšky.
Toľko vecí sa zmení počas tohto leta a toľko sa ich už zmenilo. Niekto mi raz povedal, že bunky v našom tele sa obnovujú približne každých 7 rokov. Napriek tomu mám pocit, že ten stres, ktorý prežívame každých 5 rokov (pri prechodoch na stupne základnej školy, stredné školy, zamestnania...) nás mení viacerými spôsobmi. Formuje nás, ukrajuje z nás a dáva nám nové nádeje a necháva nás padnúť. Podáva nám pomocnú ruku a ukazuje nám, že sme schopní uskutočniť všetko, čo si zaumienime.
Preto sa nebojíme ani stachu :) nezatvárame pred ním oči, ale staviame sa mu. Ukazujeme mu, že túžby, ktoré máme, premeníme na vášne a tie nás zavedú do krajiny, kde sa plnia všetky sny.
