"Helena mala len jedna decko a už išla do roboty. No ja som mala štyri ale teraz tote moderné ženy, netreba im deti..."
Nikdy som nebola taká rada, že som konečne zbadala autobus. Verila som, že aspoň prítomnosť iných ľudí ju trochu zabrzdí.
"A kedy budete maľovať dom? No to strašne vyzerá z vonka, taky bars sivy je. A Mariena sa sťahuje či ne? Bo vraj ona je bars bohata ta nebude mat problem postavit dom... Ach, šak aj nam by trebalo opraviť. Ale ta nema kto. A keď zavoláš dajakého toho profesionála, ta platíš za každy klinec.."
Vedľa nás sa postavilo pár ľudí, autobus sa postupne napĺňal, ale nikto sa nečudoval, nikto sa nervózne neobzeral ani vtedy, keď spustila ešte hlasnejšie.
"A toten naš Fero, keby sa aspoň ohľadnul na dačo, ale ta ten je furt v totej robote. A keby aspoň zarobil daco, ale to len do motora všetky peneži idu."
Nič, žiadna reakcia od okolia... Na chvíľu sa mi zazdalo, že sa mi to možno iba sníva. Že síce vidím ľudí okolo seba, sedieť, stáť, čítať noviny a rozprávať sa, ale stále som vo svojej posteli. Ťahá mi na nohy a zvuky, ktoré ku mne doliehajú sú vlastne iba rámus z obývačky, nie hluk motora.
"No a ši čula o tom, čo teraz kupel toten dom. Ta toten ešte nevie do čeho še dal. To vecej zaplati za opravy. Povedal mu, že desať rokov," sprisahanecky sa na mňa pozrela a prvý krát stíšila hlas, keď povedala "to ešči naš ocec tam toto potrubie dával."
"Tak ja už vystupujem, dovidenia..." bleskovou rýchlosťou sa snažím vymotať z autobusu, no ešte zachytím jej posledný komentár.
"Ta serus, ale by si mala chodiť vecej pešo, bo dajak tlustneš..."
Takže ďalší dôvod vyhýbať sa autobusom ;) ale veď ide leto.
