1. septembra sa žiaci spolu s rodičmi a učiteľmi, vybrali do školy. Takmer 1500 ľudí. Spolu s nimi sa ale do školy dostalo aj 32-členné komando. 2 čierne vdovy sa odpálili hneď po vstupe. Zomrelo 7 ľudí. Veľa čísel, zdá sa mi.
Vďaka tomu, že sa niektorým ľuďom podarilo zo školy utiecť, sa o útoku dozvedeli média a postupne ľudia na celom svete. V priebehu niekoľkých hodín správa o nešťastí preletela celým svetom, televízne kamery sa upierali na uplakané tváre matiek, bezradných otcov a po zuby ozbrojených členov federálnej bezpečnosti.
Všetky médiá, či už tlač, rozhlas, televíziu, internet, zaplavilo množstvo fotografií a článkov o napadnutých deťoch. Počas trojdňovej drámy sa čísla obetí, zranených a hlavne čísla rukojemníkov menili. Kremeľ v stredu vyhlásil, že v budove nie je viac ako 400 rukojemníkov. Samozrejme, keď som si spočítala ročníky na škole s približných počtom žiakov a keď som k tomu prirátala rodičov, akosi som sa s výpočtom pána prezidenta nestotožnila.
Prichádza mi na um mnoho otázok, no pýtam sa iba sama seba. Prečo tak samozrejme klamali o rukojemníkoch. Snažia sa spliesť teroristov matematikou? Prečo si teroristi vybrali školu? Pravdepodobne preto, lebo chceli vzbudiť hrôzu. Podarilo sa. Prečo mali také hlúpe a neuskutočniteľné požiadavky? Aj keby bol Putin uvažoval o prepustení separatistov, ktorých od júna väznia, pretože ich prichytili pri príprave teroristického útoku, určite neboli až takí naivní, aby si mysleli, že Rusko stiahne svoje vojská z Čečenska. Alebo áno? Ich čin bol dosť ohavný a dovolím si tvrdiť, že ani silnejšie povahy by sa nedokázali prizerať nečinne. Ale vyhovieť teroristom, či vyjednávať s nimi je predsa proti všeobecnému pravidlu, ktoré akýkoľvek dialóg s teroristami odmieta.
Finálny rozsudok smrti nad ľuďmi, ktorí strávili dva dni o smäde a hlade v budove telocvične, padol, a to vyslovene, keď sa údajne nešťastnou náhodou dve nálože samy odpálili. Zazneli dva výbuchy a podľa očitých svedkov teroristi začali strieľať do davu. V tom do budovy vtrhli ozbrojenci ruskej vlády a tým spustili akciu, ktorej výsledkom bolo takmer 4OO mŕtvych.
Plač, hrôza, strach sa niesli v okolí školy. Prichádzajú lietadlá s humani-tárnou pomocou. V Beslane vznikne detský cintorín.
A napokon prichádzajú tie vety s „možno“.
Možno keby to spravili tak, ako je to napríklad u nás a deti by toho 1. septembra do školy nešli, nič z toho by sa nebolo stalo, možno by sa to stalo o jeden deň neskôr, možno by sa to stalo u nás.
Možno keby sme nevideli všetky tie zábery v televízii, keby sme si neprečítali také množstvo článkov, bolo by to pre nás jednoduchšie. Možno si odteraz budeme aj my dávať väčší pozor.
Možno keby sa pred školu dostavilo menej novinárov, tak by si teroristi povedali, že sa im to neoplatí, lebo sa o nich aj tak nikto nedozvie. Ruská televízia nebola za nič tak kritizovaná, ako za to, že o teroristickom útoku na vlastnej pôde informovala iba kuso a okrajovo. No teroristi toto určite nespáchali kvôli Hollywoodu.
Izvestija ako jediný denník na čele so šéfredaktorom Rafom Šakirovom informoval o udalostiach podrobne. Za to si pán Šakirov vyslúžil výpoveď, no aj Rusi sa dozvedeli o zverstve, ktoré bolo páchané na ich ľuďoch.
Z teroristov sa podarilo chytiť iba jedného. Objavili sa informácie, že až desiati z tých, ktorí napadli školu mali arabský pôvod. Tieto informácie už viac-menej prehliadam. Stále viac myslím na tie deti. Ako ich nahé vynášajú z útrob školy, na čierne vrecia, v ktorých ležia doráňané telá, na fotografie v novinách.
Život už nikdy nebude ako predtým. Niektoré rany ostanú otvorené príliš dlho. Nič nie je horšie ako strata dieťaťa. Jasným ale zostáva jedno, že terorizmus získal nových nepriateľov.
