Jednoducho zložitý. Už nie som dieťa, ktorému sa všetko zakazuje. Nie som ešte ani v stave "úplnej dospelosti", takže moja mama si denne vyžaduje hlásenie o pobyte. A podrobný popis aktivít na nasledujúci deň, počas televíznych správ.
Som šťastná, že som von z puberty. Hormóny sa pomaly ustáľujú a život sa - zdá sa - ustáľuje s nimi. Mám už dosť skúseností, aby som mohla povedať, že som už čosi prežila a ešte stále ma obchádzajú tie "dospelácke" starosti o byt, prácu a deti. Vlastne si žijem iba pre seba a pre tých, ktorým mám rada. Pracujem v mladom kolektíve, študujem s rovesníkmi. Netrápia ma nezaplatené účty, telefonujem iba toľko, koľko mi TBcka dovolí.
Trochu si už začínam uvedomovať, že sa mi míňajú chvíle spokojného šťastia - nešťastia, lásky - nelásky, starostí - nestarostí. Aj mama mi hovorí, že by som mala myslieť na budúnosť, ale ešte sa mi nechce. V diári mám iba tie bežné záznamy o cestách a sviatkoch. Dátumy sú pre mňa iba otočené listy v kalendári. Že pribúdajú a míňajú sa ma zatiaľ netrápi.
Takto si žijem. Občas ma zarazí otázka: Teta, neviete koľko je hodín? (myslela som si, že na každom mobile je aj čas). Niekedy sa zľaknem, keď sa nájdem šoférovať auto (kedy som sa to stihla naučiť?) a občas sa pristavim pri zrkadle a vidim ako sa im od nosa tiahne dlhá "vráska smiechu". Čas plynie nebadane a tichucko.
Pravdepodobne patrím k tým šťastnejším, ktorí si uvedomujú, že ten najkrajší čas, žijú práve teraz. V čase, keď odpoveď na otázku: "Myslíš, že aj on ľúbi teba?" je zdrojom nekonečných diskusií, neistôt a dlhých zápiskov v denníku.
Som rada, že ho môžem prežiť s otvorenými očami.... ;)
