Nazdar!
Tak začnem. Ty si celkom fajn. Chápavá, dá sa s tebou všetko podniknúť (napríklad naše kradnutie jahôd alebo varenie ryži s krémovým syrom, fúj to bolo odporné). Ale ako každý smrteľník aj ty máš svoje tienistné stránky. Niekedy sa správaš ako malá, netrpezlivá a občas nechotná (napr. Mandala). Väčšinu vecí berieš vážne a pritom sa človek chce iba pobaviť.. Nehovorím, ale pomohla si mi, či už s menšími problémami alebo.. Usmievaj sa, život je krásny a vždy sa nájde niekto, pre koho sa oplatí žiť. Nemám pravdu?
Čo si o tebe myslím?
No, to je ťažké napísať to. Ja si myslím, že si dobrá kamarátka. Vieš pekne spievať, aj keď by si mala chodiť viac na skúšky. Dá sa s tebou porozprávať. Celkom dobre sa učíš. Ku mne sa správaš dobre a požičiaš mi, keď niečo potrebujem.
Milá Mika!
Čo si o tebe myslím? Viem určite, že si dobré dievča, aj keď si veľmi poplašená, ale už sa to lepší. Niekedy máš čudné reakcie. V učení by si mohla byť lepšia, keby si sa posnažila. Si pekná a máš talent na prednášanie. To je asi všetko, to neklamem. Dúfam, že som ťa neurazila. Ak áno tak mi to prepáč.
Mikušík!
Že čo si o tebe myslím? Ani sa nepýtaj. Ai by si to neprežila. Nie, nie. Myslím si o tebe, že si moja kámoška. Väčšinou sa so všetkým podelíš a niekedy vieš povedať novú látku. Už som to zažila skoro trikrát. Ale v meste je s tebou super. Nepôjdeme do mesta? Ešte sa dohodneme. Veľa ti písať nebudem,lebo neviem čo.
Mika,
asi chceš vedieť ako to s tebou vyzerá. Že? No, táto otázka je zložitá, ale odpoviem ti. Si skvelá kámoška avšak máš drobné chyby. Nemôžeš byť taká ako tvoja sérgra. Berieš veľa vecí vážne a to nie je dobré. Skús niekedy mlčať a nevnucovať sa a mať blbé pripomienky. Mne to tak nevadí, ale pred niektorými kamarátmi sa strápňuješ. Nber to tak, že teraz nič nebudeš hovoriť, ale... Som rada, že môžem mať takú kámošku. Vždy sa rozdelíš a vypočuješ ma aj keď hovorím blbosti a nikdy sa nesmeješ. Si kamoška ako kamarátku si ťa vážim. Veľmi pekne ďakujem.
Napriek tomu, že o mne povedali veľa pekného a dobrého, vybrala som si z toho všetkého len to, že som detinská a splašená, že veľa a trápne rozprávam a nie vždy sa rozdelím. Prečo som nebola ochotná prijať všetko, zmieriť sa s nedokonalosťami a pracovať na to, čo je dobré? Uvažovala som nad tým, kedy som sa nepodelila a prečo a prestala som hovoriť. Odpovedala som na otázky, ale nesnažila som sa deliť s názormi. Prestala som spievať v zbore a smiala som sa viac... ale nie vždy úprimne... Bola to proste nebezpečná hra.
