Vnútorne ma zožiera.
Keď na ňu nemyslím, tak je všetko v poriadku, no stačí malé pripomenutie a hnev sa vo mne šíri ako požiar. Nenávisť sa rozlieva po celej mojej bytosti, veď dôvodov nenávidieť je viac. Snažím sa presvedčiť samu seba, že to nie je ničia vina, že sa to iba stalo. Hovorím si, nie si obeť, si len chudinka, čo nevedela otvoriť skôr oči.
Nemyslela by som na neho, keby mi ho nepripomínali. Nenávidím ho a iritujú ma všetci, čo mi ho pripomínajú. Šprtajú sa v tom, ako v argentínskej telenovele a mne to lezie na nervy. Hovorím si, že je dôležité popretŕhať všetky laná, vyhodiť fotografie a dary, spáliť mosty a už sa nikdy viac neobzriem.
Nestojím o ňu, nenávisť mi iba otravuje život, ale je tu. Ostáva so mnou a vo mne. Dokonca ju nenávidím. Ubližuje mi a nič neprináša, ani úľavu. Chcela by som, aby ma niekto poľutoval, aby mi povedali, že som si to nezaslúžila, že som si zaslúžila aspoň malé "sorry, že to tak vyšlo, neplánovali sme to tak". Nič také ale neprichádza.
