Z princípu nehodnotím texty. Ak hodnotím, tak zásadne pozitívne :) Je to už taká moja uchýlka, že mám rada každé napísané slovo a odkliknem karmu každému, kto ma zaujme, pobaví. Nechválim sa tým, že rýchlo čítam, že mi stačili tri dni na Odviate vetrom. To naozaj nie je môj štýl. Rada si nájdem čas na každú vetu, texty nechávam v sebe dozrieť a rada sa k mnohým vraciam.
Nemám rada takých tých autorov, ktorí píšu iba preto, lebo majú prístup k netu a funkčnú klávesnicu. Stránim sa zlých básnikov a dobrých kritikov, samozvaných sudcov, čo nemajú úctu k slovu a rýchlych katov.
Píšem vtedy, keď mám pocit, že myšlienka už dosť dlho zrela v zápisníku alebo keď do mňa vrazí na ceste domov. Rozbije mi nos a ja hneď hľadám v kabelke namiesto vreckovky papier a ceruzu. Niekedy mám pocit, že by sa mi hodila mysľomisa, aby som sa zbavila spomienok a myšlienok, čo sa dennodenne tlačia von. Naplnila by som ju po okraj a neskôr by som sa do nej mohla vnárať a znova prežívať zabudnuté pocity.
Preto by mali písať všetci, čo musia, všetci, čo majú doma tri zošity popísané krivými čiarami. Verte mi, škoda je nechávať si to všetko pre seba. Bez ohľadu na čítanosť, karmu, počet reakcií a nepochopených výrazov. Oplatí sa napísať aj keby to malo byť iba pre jedného. Možno iba pre mňa.
