Na chvíľu som aj zaspala, zobudila som sa, keď prestala tiecť teplá voda (jedna z výhod rodinného domu) a studené kvapky bodali do celej mojej tváre ako maličké ihličky.
Overila som si, či lieky zabrali, zavrela som oči a prehltla... Dalo sa... A tak som vstala. Osušila sa trasúc sa pobrala do postele. Vzala som si dve deky a unavená a uplakaná som sa hodila do postele. V tomto momente mi na ničom nezáležalo. Len som chcela nebyť, necítiť, nemyslieť...
Dostala som sa na dno, potrebovala som sa od niečoho odraziť. V podstate sa nič takého nestalo. Iba angína ma chytila pod krk a cesta ma donútila prešnurovať si čižmy. Ale niekedy keď sa nahromadí také množstvo maličkostí, človek proste padne alebo trošku vyhorí.
No dnes je všetko iné. Modem akosi začal fungovať, kto vie prečo... Lekárka ma upokojila a hrdlo bolí o niečo menej a dokonca prišlo aj pár povzbudivých správ. Človek len občas potrebuje trochu vypudiť emócie. Ja sa potrebujem vyplakať do omdletia a niekto sa ide vybehať alebo opiť.
Takže hádam mám pokoj na chvíľu, kým sa zložím pre niečo iné, z nejakej inej cesty, z iného muža, čo mi znovu zlomí srdce, z inej tragédie, ktorá vlastne nič zlé neznamená.
Ako povedal klasik.... Dovidenia v pekle priatelia...
