Ja s nimi bojujem tiež. Zaťahujem závesy a snažím sa ich presvedčiť, aby ešte chvíľu počkali.
Jesenné rána majú osobitú vôňu. Sú vlhké, ale nie ako augustová rosa. Na perách sa mi zráža dych, no nie ako v mrazivom vianočnom brieždení. Aj jesenné ticho je iné. Videla som ho pred západom slnka, ako zamyslene sedí na lavičke v parku. Díval sa do knihy, ale nečítal. Hodnú chvíľu sledoval popísané riadky, no ani raz neotočil stranu. Keď sa nám pohľady stretli, usmial sa a vykročil smerom ku mne.
Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. V mojom imaginárnom svete sa totiž nikdy nedejú dobré veci. Odohrávajú sa v ňom tie najhoršie scenáre s katastrofálnymi koncami. Mám totiž pocit, že ak sa všetko zlé stane len v mojej hlave, zabránim tomu, aby nočné mory uzreli svetlo dňa. Ani on mi teda neprišiel povedať, že na neho nemám zízať, nepovedal, že nie som jeho typ.
Opýtal sa, či nemám zapaľovač a či si píšem denník. Spomenula som si na Orwela a napadlo mi, že by som mala písať krajšie. Vzduch sa ochladzoval, tiene siahali ďalej ako naše hlasy a zo stromu, s ľahkosťou takmer vzdorujúcou gravitácii, opadávali farebné listy. Šepkali si s chodníkmi o slimákoch v smútočných šatkách z Prévertových básní. O vykŕmených husiach a mastených lokšiach. O smiešnych snoch a pečatnom vosku.
Povedal, že sa ho chytá hlad a mňa sa dotkla trápna melanchólia. Palcom som si prešla po prázdnom prstenníku. Ten zelený prsteň už dlho nenosím a občas myslím na to, kde skončil. V diaľke sa z výbehu ozýval štekot psov.
Čo myslíš? Hm?
V očiach som ucítila zrnká piesku. Nestihla som sa usmiať. Pero, čo som si schovávala do tašky, mi popísalo chrbát ruky. Spomenula som si na Milku. Vždy mi vie naznačiť, že tá pľuhavá jeseň je tu. A tak som pre istotu povedala prepáč. Jeseň nie je čas na letné lásky. City opadávajú a ukladajú sa na zimný spánok.
Dnes patria studené dosky lavičiek tým, čo si budú dýchať do dlaní, keď prídu prvé mrazy. A nám, tvrdohlavým bezbožníkom, ostáva jesenné blues.
