Podľa mňa reagujem celkom normálne. Myšlienky na to, ako mu ublížiť, ako povedať celému svetu, že on je ten, kvôli ktorému som načisto zanevrela na všetko, striedajú pocity bezmocnosti, jemného zúfalstva a trochu aj takej letargie.
Zmierujem sa.
Dalo by sa povedať, že si začínam zvykať. Slzy ma prepadávajú už iba doma. Ok, občas za volantom. Ale kto by predpokladal, že Anténa Rock bude hrať "I will fix you"? A potom, že majú gule.
Hnevám sa. Samozrejme, že sa hnevám. Hlavne preto, že on si to nepreskákal. On nemusel nikomu povedať: Všetko sa ruší. Chcela by som mu vykričať, uprostred rušnej ulice, že nemá právo sa ľutovať. Že padol na morálne dno a že toto, by mu nemala odpustiť ani jeho matka. Keby vedela...
Ale zmierujem sa. Myslím na tých, ktorým takto urobím radosť. Všetci tí, čo ma nemajú radi a neprajú mi nič dobré. Ale áno, sú aj takí. Určite by ich to potešilo, nadobudli by sebadôveru a povedali by si, no áno, konečne prišlo aj na ňu. Keby vedeli...
Tak mi hádam odpustíš, môj milovaný čitateľ, že sa žalujem, ako ranená breza. Budem ťa brať ako tichý tieň v rohu spálne, hneď vedľa vešiaku na oblečenie, s ktorým občas hovorím, keď to nemám povedať komu. Ty budeš mlčať a potom zmizneš. Ako moje divné reakcie, chuť na zmrzlinu a októbrové jahody.
