Boli to moje obľúbené dni. Niečo, čo bolo (pre mňa ako dieťa) plné pohody, spolupráce a akejsi zvláštnej energie. Už ako malá som vnímala, že je niečo éterické na tom, že skupina ľudí má jeden spoločný cieľ. A nebolo to len o tom, že sme vedeli, že ak teraz tu pomôžeme, tak kdesi v budúcnosti sa nám táto pomoc vráti. S nadšením sme plánovali zemiakové brigády pre celé okolie, kombajnista prichádzal na niekoľko dní a svoj stroj parkoval práve pred našim domom.
Ten pocit pohody, ktorý prichádzal, keď bola práca hotová, keď na konci čakal každého uterák, miesto pri stole, pohár, tanier, falošný spev tých, čo tých obrátili pohárov viac a iskrivý chlad augustovej noci.
Moje najobľúbenejšie dni boli, keď nastal čas žatvy. Kedysi špinavá a spotená práca pri mláťačke sa zmenila na rovnako náročné prenášanie vriec a často aj sušenie zrna na obrovských krycích plachtách, ktoré vážili desiatky kilogramov. Ešte keď sme mlátili starodávnym spôsobom, deti pracovali na konci procesu. Udupávali slamu v obrovskej stodole, skákali z najvyšších trámov do mäkkej periny a večer plakali, že ich všetko škriabe a svrbí. Samozrejme, po rýchlej sprche sme už boli pripravení na zábavu a nedostatok rodičovskej kontroly. Moja sestra by vám vedela rozprávať.
Ženy celé dni vyvárali, piekli, medzi hrubé krajce chleba kládli kúsky domáceho masla a tenké plátky šunky, aj v tých najhorúcejších dňoch kládli na pahrebu kusy dreva, aby sme si večer spomedzi uhlíkov mohli vygúľať pečené zemiaky, pripravovali čisté uteráky a mydlo ukladali na roh lavóra.
Zima bola zase o štiepaní dreva, ktoré sa len tak zrazu objavilo na dvore. Celé kmene stromov, obalené v snehu čakali na motorovú pílu, kliny, ktoré sme ako deti prenášali v oboch rukách po jednom a kálacie sekery. Počas celého dňa za dymilo z našich hláv, pohárov s čajom aj z malých pohárikov, v ktorých bola voňavá zmes alkoholu, karamelu a rasce.
To bolo moje detstvo. Alebo časť môjho detstva.
Keď som si začala vytvárať vlastnú komunitu, často som sa pristihla, že mojich priateľov lákam na spoločné varenie, ťahám ich po iných kamarátoch na prerábky bytov, pohodový víkend spájam s čistením kúpeľne a víkendy s manželom trávime brúsením stien, likvidáciou nepotrebných vecí a skladovaním tých „potrebných“, ktoré sa „ešte pridajú“.
Prvýkrát som zažila neistotu z ničnerobenia, keď som si vyvrtla oba členky (áno, dá sa to). Z kancelárskej stoličky som síce navarila, ale potom som mohla iba sedieť s ľadovými vreckami na nohách, debatovať a tváriť sa, že sledujeme seriál. Odvtedy nechávam veci viac na náhodu. Ak keď stále mám nutkanie čosi robiť, snažím sa z mojich obsesií vynechať tých okolo mňa. Niektorí majú viac šťastia, ako iní.
