Tak začínam. Každé ráno. Počujem zo spálne zvoniť budík. Už je pol piatej. Počujem kroky a začínam veriť, že deň sa začal. Žiadny koniec sveta po západe slnka. Siedmi jazdci apokalypsy dnes raňajkujú doma. Tak sa presviedčam, že to zvládnem. Vstávam. Bez rozmýšľania zatváram dvere na kúpeľni, dávam si na pastu na kefku a púšťam vodu do sprchy. Jediným pohľadom do zrkadla konštatujem, že stav sa neznemenil. Verím ale, že do ôsmej budem vyzerať krásne usmiato.
Nalievam si kávu do termohrnčeka a sadám do auta, atobusu... Každé ráno podobné tváre. Nepatrím medzi ľuďí, ktorí chodia do práce s ruksakom na chrbte. Som z tých arogantných čudákov, ktorí majú strčený nos v knihe, popíjajú kávu a na pleci majú tašku, dve a tak podobne. Verím ale, že sa tento stav zmení. Minimálne zmením pôsobisko, smer cesty a autobus.
Odomykám kanceláriu. Mám rada to neporušené, priam panenské ticho. Varím čaj, otváram počítač a zťahujem poštu. Verím, že dnes to nebudú žiadne zlé správy. So šálkou čaju si nedôverčivo sadám ku klávesnici a bojazlivo zadávam heslo.
Prvú stretávam Michalu. Chodieva behať v ružovej šušťavej budne a vždy mi zo smiechom rozpráva, koľko psov ju dnes naháňalo. Verím jej, že sa nestratí. Zo začiatku som chcela aby si brávala mobil, pre istotu. Teraz už verím, že si poradí.
Potom stretávam Michala. On mi vraví, ako bude nahnevaný, keď odídem a ako bude plakať. Ale myslím, že mi verí, dokonca verí aj tým druhým, čo si ma berú, že neurobili chybu. Už len aby som tomu uverila aj ja. Ale už sa lepším.
Zalepujem obálku a verím, že projekt schvália. Hanka bozkáva známku a chytá za ruku svoju dcéru. Veríme, že sa život zlepší, že urobíme zmenu, ktorá bude badateľná. Veria a pracujú a dodávajú nám vieru, že život nie je taký zlý.
A potom nasadám do autobusu. Zakladám sluchátka do uší a čakám na známe tóny. Sama seba presviedčam nemyslieť. Verím zajtrajšiu, dúfam v dnešok, nemyslím na včerajšok... Ten už bol, tomu som už verila... Predčasom.
Vaša Mika
