Všetko je to úplne pochopiteľné. Načo riskovať, keď je toľkým ľuďom dobre osamote? Prečo ísť do vzťahu, keď sa všetky končia. Všetkým nám chýba viera. Nemáme radi to slovo, lebo sa spája so zvláštnym pachom kostolných relikvií a tak trochu vyznieva smiešne. Veriť v princa na bielom koni alebo v zlatom aute, nie je v dnešnej chladnej dobe bezpečné.
Kone sú drahé a autá sa kazia. Nikto nič negarantuje. Načo riskovať? Vsádzať zas a znova na srdcové eso, čakať, kedy zazvoní mobil. Čakať za správou, za oknom. Prečo sa uchyľovať k lacnému gýču. Napriek tomu, že si uvedomujeme, dokonca veľmi jasne, ako čudne a neprirodzene znejú slová, ktoré by mali vyjadrovať ten najtichší cit.
V tejto prešpekulovanej dobe sa treba mať napozore. Netreba veriť, že niečo bude naozaj dlho trvať, nesmieme plánovať, dôverovať, čakať... A možno je to dokonca takto bezpečnejšie, lepšie... Ísť na všetko pomaly, neoddávať sa vášňam, nerobiť žiadne prudké kroky, pri všetkých hlasných zvukoch zakašľať. Len aby sme sa náhodou nemuseli tváriť, že sme počuli nejaký sľub. Už neskáčeme zo vzťahu do vzťahu, už nečakáme na romantického maliara, filozofa počítame.
Koľko to bude trvať? Koľko čakať, kým ho pozvem k sebe? Koľko nás bude stáť svadba? Koľko meria a koľko detí budeme mať? A ak nám výpočty nevychádzajú strácame istotu, vieru a radšej zatvárame dvere a odchádzame.
Keď sme boli ešte neviazaní, nikdy sme sa necítili chudobní. Nevlastnili sme nič a patril nám celý svet. A teraz sa bojíme vziať si aj to, na čo máme právo... aj to, čo je zadarmo...
