Pravdepodobne budem chvíľu myslieť ako muž. Večer budem v chladničke hľadať pivo. Ráno sa nebudem trápiť tým, čo si obliecť "iba privoniam k tomu, čo som večer prehodila cez stoličku".
Možno konečne pochopím, o čom sú tie vtipy, čo si muži stále rozprávajú a naučím sa stáť naširoko. Nosenie sukne mi príde čudné, čo je úplne skvele načasované, pretože musím kúpiť nejaké nové pančušky. (No do kelu, predsa len myslím ako žena.. )
Konečne nebudem riešiť hlúposti ako sú vlasy, neporiadok v kúpeľni a prečo nezavolal. Budem ako muž, rozmýšľať pragmaticky, prakticky a stane sa zo mňa realista. Žiadne nerealistické sny, nepotrebovala by som počúvať o tom, že ma miluje, žiadne svadobné predstavy ani hormonálne nervové skraty, žiaden PMS (mala by som vôbec, ako chlap, vedieť, čo to PMS je?)... No v každom prípade, to predsa takto nefunguje...
Ani muži nie sú predsa takí. Majú svoje starosti a problémy, možno sa im vyhýbajú tie "naše" hormonálne výkyvy, ale inak by som s nimi asi nemenila. Chlapi majú v mnohých ohľadoch ťažší život – vďakabohu že už nemusia ísť na vojnu – zodpovednosť za všetky "prvé kroky", žiadanie o ruku a kupovanie prsteňa, potom tie nenávistné pohľady všetkých otcov, všetkých priateliek, lebo vedia, že: to je ten chlap, čo mi chce vziať moju dcéru. Nehovoriac o zodpovednosti voči rodine a milión ďalších vecí.
Ach jo, asi by som si mala na tú hrču niečo dať.
