Ja mám vlastne v živote ohromné šťastie. Takže naozaj môj problém, pre ktorý sa rozčuľujem musí byť niekde inde.
Veď ak dve predavačky stoja nad jednou zaúčajúcou sa, to ešte nie je dôvod na poplach. O štvrtej popoludní predsa nemohli rátať s tým, že bude plno. A mala by som byť vlastne vďačná. Ak by nebolo toho 23 minútového čakania, ani neviem, že gumené cukríky sa dajú naplniť aj jogurtom.
Normálne ma nevytočí polhodinová zdravotná prechádzka na miesto, kde sa dá dobiť čipová karta. Dokonca by som pochopila aj to, že do 18:00 vlastne môže občas znamenať, do 17:34. Ale v poslednom čase... Ale zase... ak by nebolo tej pani a jej názoru: Veď je už skoro šesť, ja už vypínam... tak by som nevedela, aké milé kočky pracujú v meste.
Ani si nepamätám, kedy ma naposledy vytočil mokrý a zablatený pes... ale minulú nedeľu, keď mi havino poskackal po vypratých rifliach, som mala na mále. Nechápem prečo, veď mal isto zaplatený lístok na vlak a tá pani bola jaká zlatá. Veď sa k nemu tak pekne... oné ... prihovorila: šarik, šarino, páči sa ti teta? heeeeeej?
No neviem, čo mám za problém, ale isté je, že starnem.. neznesiem už toľko ako kedysi...
