Poznáte ten krásny pocit prvých dní zamilovanosti... Všetko je pestrejšie, zvuky sú hlasnejšie a razom zanikajú. Ľudia na ulici zrazu zmiznú a ste to len vy dvaja. Každý dotyk je výnimočný a príznaky chrípky zmiznú ako mávnutím čarovného prútika. Hovoríme tie zázračné slová.
Ale čo vtedy, keď táto zamilovanosť pominie. Ružové okuliare ostanú zabudnuté kdesi na stole medzi povinnosťami v práci, či v škole. Nehovorím o čase, kedy nastáva postupná fáza rozchodu, ale skôr o čase, keď vzťah musí podstúpiť prvú skúšku. Buď alebo.
Niekedy to vyzerá dobre. Z jednoduchého zamilovania sa vieme pekne presunúť do času, kedy už nie sme slepo zaľúbení, ale vidíme chyby, ktoré ten druhý má. Dokážeme vnímať toho druhého ako komplexnú osobnosť, rešpektujeme jeho nedostatky a vnímame jeho dobré stránky.
Ale čo ak to dobre nevyjde? Čo ak zrazu zo zamilovanosti prejdeme do stavu: Prečo proste nemôžeš žuť zo zatvorenými ústami? Stane sa, že zabudneme na dobré stránky toho druhého a všetko čo nám zostane je ... už nepoužiteľné. Ani neviem, či sa dá hovoriť o tom, že sa vytratila láska. Kto vie, či to bola láska. Či to nebola iba zamilovanosť, ktorá sa vytratila. Zmizla, odišla od nás a bude nám chýbať.
Len by som chcela vedieť, čo je lepšie... Ostávať v zamilovanosti a nikdy ju nestratiť? Nevidieť chyby na tom druhom. Vidieť toho druhého reálne aj s chybami a naučiť sa ich rešpektovať? Alebo sa zmieriť s tým, že každý človek má chyby a niektoré proste neznesieme u svojej druhej polovičky.
Niektoré zlozvyky, či zlé vlastnosti sa dajú prehliadať alebo rešpektovať ak chcete. Ale niekedy sa človek prejaví až po dlhšom čase a až keď zložíme ružové okuliare, uvidíme toho, kto stojí oproti nám reálne.
