Léta už tajím svoji příslušnost,k zemi co vyměnila hrubost za slušnost,bo se mi nelíbí morální předlohy,čili papaláši hrající si na Bohy. ...Upřímně řečeno trochu teskno mi je,že nám stačí DEMO-Demokracie.ˇ(c) Tomáš Klus Zoznam autorových rubrík: Menej štátu, Túlavé zápisky, Úvahy, Financie, Finančná poradňa, Zábavná logika, Nebuď ovca, Súkromné, Nezaradené
Spoločenská diskusia v dnešnej rýchlej mediálnej dobe sa žiaľ väčšinou zvrhne na zúrivé súperenie dvoch extrémnych názorov. Kriticky zmýšľajúci človek je v diskusii pritlačený k tomu, aby sa postavil na jedno z extrémnych stanovísk. Ak by aj nechcel, oni ho tam už postavia. Napriek tomu sa pokúsim kriticky argumentovať proti povinnosti nechať seba, či svoje deti očkovať.
Aj na Slovensku sa nájde spústa takých, čo by vraj zobrali zbraň a išli brániť vlasť v prípade, že by k nám prišli Rusi. Často demagogicky porovnávajú súčasnú situáciu Ukrajiny so situáciou Československa v roku 1968. Ale nie sú Rusi, ako Rusi a hlavne: nie je vojna, ako vojna. Kým teda zoberiete do rúk zbraň, skúste si prečítať nasledovnú úvahu.
Percentá sú jedným z najťažších učív základov matematiky zrejme z dôvodu, že treba správne určiť základ, z ktorého sa počítajú. Túto základnú negramotnosť občanov využívajú politici napríklad pre výpočet štátneho dlhu. Keď si za základ zoberú vysoké číslo (sumu HDP) namiesto správneho základu sumy štátnych príjmov, z ktorých sa dlhy platia. Dnes nám politici a spriaznené média opäť do očí klamú a zavádzajú nás volebnými ziskami kandidátov, ktoré si prenásobili minimálne dvojkou.
Podelím sa s vami o informácie o probléme, ktorý veľmi pravdepodobne budete mať s mobilným číslom, ktoré si prenesiete ku mobilnému operátorovi O2, alebo si prenesiete mobilné číslo O2 ku inému operátorovi. Problém sa týka komunikácie v roamingu.
Že v nadchádzajúcich voľbách získa najväčšiu podporu voličov, to je dnes už isté. Zaujímavé bude snáď len to, či získa absolútnu väčšinu, t.j. podporu väčšiu, ako súčet hlasov pre všetkých ostatných kandidátov, alebo len výrazne viac, ako kandidát, ktorý bude (ne?)demokraticky vyhlásený za prezidenta. Zoznámte sa: N.Ikto.
Tento článok je otvorenou agitáciou za rozhodnutie nezúčastňovať sa tzv. demokratických volieb. Pokúsim sa v ňom ukázať, že množina otázok a rozhodnutí, na ktoré máte svojou voľbou už aj tak dosť obmedzený vplyv, je len malou podmnožinou celkového priestoru. Podmnožinou otázok, ktoré boli starostlivo vybrané s cieľom, aby na odpovediach už nezáležalo. Zároveň by som chcel oponovať tým, čo moje rozhodnutie nevoliť považujú za rezignáciu. Keby som rezignoval, tak by som sa nesnažil dookola argumentovať.
Tak som si v „pravicovom" médiu prečítal názor rešpektovaného komentátora, že vraj kapitalizmus má príjmové nerovnosti priamo v DNA. Aj keď si o pravicovosti, či serióznosti média myslím už dlhšiu dobu svoje, táto veta ma nadvihla zo stoličky. Skúsim argumentovať v prospech presne opačného názoru: kapitalizmus a voľný trh príjmové a majetkové nerovnosti vyrovnávajú. Cez úplne prirodzený mechanizmus, o ktorom sa učí už na základnej škole, cez mechanizmus spojených nádob.
Blížiace sa prezidentské voľby spustili ponukové konanie, cielené na potenciálnych voličov. Kým u červenej ponuky si myslím, že rozumiem ponuke a rozumiem aj strane dopytu, u modrej (alebo nečervenej?) strany nechápem, som výrazne zmätený. Istotne viem, že červená nie je pre mňa. Ale dlhú dobu som si myslel, že som aspoň okrajová časť cieľovej skupiny pre ponuku modrú. Ponúkam teda pohľad z tejto strany dopytu.
Mnohí z vás istotne už počuli z rozprávania a nemnohí žiaľ majú aj osobné skúsenosti s patáliami so zatúlanou batožinou pri ceste lietadlom. Špeciálne pre tých, čo radi nadávajú na nemenovanú nízkonákladovku: môže byť horšie. Oveľa horšie. Keďže som (určite nie s nadšením) nedávno získal nejaké know-how, spíšem zopár poznámok, či rád pre tých, čo ich to ešte len čaká.
Na blogoch sa občas objaví úvaha o situácii, kedy by kandidát smeru získal v 1.kole nadpolovičnú väčšinu odovzdaných platných hlasov, ale zďaleka nie nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých oprávnených voličov. V takomto prípade vraj hrozí ústavne sporné vyhlásenie víťaza bez konania 2.kola. No a mňa čisto zo systémového hľadiska zaujíma, prečo by to nemalo byť správne.
Drvivá väčšina mojich spoluobčanov verí, že štát je možné riadiť ku prospechu jeho občanov. Neodradí ich ani to, že hľadanie politikov, ktorí by to dokázali, prebieha dlhé desaťročia a napriek tomu sa stále nenašli. Zaujali ma dve argumentácie, ktoré pri riadení štátu použili vysokopostavení úradníci v oblasti financií.
Už dávnejšie som sa rozhodol, že už viac nebudem voliť menšie zlo. Voliť dobro, t.j. voliť dobrého výpalníka, to je jasný oxymoron. A predsa si myslím, že existuje dôvod v konkrétnych voľbách podporiť konkrétneho kandidáta. Môj hlas vo voľbách do BSK bude protestný hlas pre Oskara Dobrovodského.
Je to zvláštny pocit, keď sa váš názorový oponent otvorene prizná k tomu, z čoho sa ho vy neodvážite otvorene obviniť. Bez irónie, trojica mladých konvertovaných pravičiarov (Rado Baťo, Peter Švík a Pavol Hardoš), ktorí sa k svojmu sociálno-demokratickému presvedčeniu verejne priznali, má môj rešpekt. Tento článok však bude o úskaliach opačnej konverzie. O tom, čím by si musel prejsť sympatizant dnešnej "pravice", ak by sa rozhodol podporovať a prezentovať skutočne pravicové názory.
Výsledky demokratických volieb v Čechách a na Slovenku ukazujú na dva odlišné (?) modely, kam bude smerovať systém, ktorý narazil na svoje limity. Demokracia už nie je riešenie, dnešná demokracia je problém.
Česká strana sociálno-demokratická bola sedem rokov v opozícii voči "pravicovej" vláde, ktorá pokazila, na čo siahla. Napriek tomu je volebný výsledok ČSSD najhorší za posledných 20 rokov. V súťaži ne-schopností soc.-dem. politikov v EÚ proste Bohuslav Sobotka nemá žiadnu konkrenciu. Čo by sme za takého socialistu dali u nás, na Slovensku.
Žijem v Bratislave a desím sa toho, že by v celej krajine vyhralo tzv. menšie zlo, ktoré za svoj ideál považuje značná časť mojich spoluobčanov. O modro-červených dohodách v Bratislave si normálne v médiách neprečítate, pretože tie sú nástrojom jednej, či druhej skupinky. A v Bratislave tie skupinky spolupracujú skutočne "ukážkovo".
Ak ste si doteraz mysleli, že s medzinárodnou platobnou kartou, označenou logom kartovej asociácie (Visa, Mastercard a podobne) si vyberiete hotovosť, či zaplatíte v ľubovoľnej krajine v bankomate, či elektronickom terminále, ktorý karty danej asociácie prijíma, nemusí to byť vždy pravda. Oslovil som väčšinu bánk, pôsobiacich na Slovensku. Ponúkam zoznam tých z nich, ktorých „medzinárodné" platobné karty nie sú až tak medzinárodné, ako je toto slovo bežne chápané.
Zástancovia duševného „vlastníctva" sú ľudia, ktorí presadzujú vynucovanie verejného záujmu aj v prípadoch, kde na jeho vynútenie treba ísť hlavou proti múru, presnejšie hrubým násilím proti novo vzniknutej realite, proti technologickému pokroku, proti prírodným zákonom. Títo ľudia si svoju subjektívnu túžbu a iracionálu vieru v to, že ich násilné konanie je vo verejnom záujme racionalizujú tým, že vybudovali sofistikovaný, ale reálne v základoch sporný koncept duševného „vlastníctva". Ponúkam ďalší príklad, na ktorom budem demonštrovať rozpory medzi želaniami a realitou.
Snaha európskych politikov dostať na vedúce pozície viac žien priniesla prvé ovocie. Šéfka MMF to konečne povedala bez obalu. Ženy musia začať pracovať viac, inak sa z krízy nevyhrabeme. Aj na Slovensku je stále mnoho žien, ktoré nechápu potrebu pokroku v spoločenských otázkach a stále podporujú zastaralý koncept tradičnej rodiny, či prekonané rodové stereotypy.
Projekt SME, najmä internetový portál považujem za niečo unikátne. Čo zvnútra Slovenska ani nedokážeme doceniť. Úroveň občianskej žurnalistiky, ktorú sme na Slovensku dosiahli, z môjho pohľadu vďaka blogu sme, či súvisiacim aktivitám a projektom Tomáša Bellu, je niečo, čo proste inde nemajú. A čo má svoju nezanedbateľnú hodnotu. Na dnešné médiá však číha jedna veľká nástraha. Ponúka sa im lákavý prechod od subjektu, ktorý realitu zobrazuje v celej jej rozmanitosti ku subjektu, ktorý môže realitu vytvárať.
