Slovenská vlajka v olympijskom Londýne 2012...
Situácia na Slovensku nie je najlepšia, väčšina ľudí len pokryje svoje životné náklady, občas nejaká dovolenka. Niektorí mali (nie len) šťastie a podarilo sa im uspieť v zahraničí. Striedavo im závidíme alebo nadávame (alebo sa presvedčíme sami). No vývoj po Nežnej Revolúcii nás naučil, že patriotizmus je síce dobrá vec, ale človek ho musí niečím živiť. Myslieť najskôr na seba, až potom na národ. Dôsledky konania vybraných reprezentantov znáša národ ako celok. Aj to je demokracia – všetci sú si rovní.
Ľuďom sa otvorila možnosť orientovať sa na zahraničie, namiesto toho, aby investovali doma. Zvyšok obyvateľstva si potom nemôže dovoliť dať deti na šport, lebo výstroj niečo stojí, na Slovensku nie sú podmienky (lebo ten, kto môže, radšej investuje inde), tréning v zahraničí je náročný finančne (lebo ten, kto môže, tam primerane zaúčtuje). Keď sa k tomu pridá rušenie športových tried a celkový nezáujem detí o športové aktivity, tak môžeme byť vlastne radi za skromné úspechy našich olympionikov. Pre rodičov je ľahšie investovať do počítača, s ktorým sa dieťa zabaví na neurčito, ako ho každodenne vláčiť po tréningoch, kupovať kopačky – ktoré sa opotrebujú rýchlejšie ako hardware a podobne. Z krátkodobého hľadiska sa to môže zdať nevýhodné, ale stačí, že jeden z tisíca uspie vo svete a krajinu to niekam posunie...
Nemôžeme obviňovať ani jednu skupinu: je globalizácia, svet je otvorenejší a vstupom do EU sme prijali 4 slobody (pohyb osôb, tovarov, kapitálu a služieb). Preto každý, kto má potenciál, tak ho odchádza realizovať tam, kde sú lepšie podmienky. Napríklad start-upy. Tam je expazia do zahraničia jednou z podmienok k úspechu. Ani v zahraničí to nie je raj, práve naopak, talent a potenciál sa podrobí tvrdej skúške, o akej väčšina skromne žijúcich nemá ani potuchy. Treba však skúsiť, nebáť sa kritiky.
Takisto aj k nám môžu chodiť ľudia z iných krajín. Preto aj "Rusák" príde za lepšími tréningovými podmienkami, zlepšuje sa ako športovec a človek a keď príde možnosť reprezentovať, prečo sa neodvďačiť krajine, ktorá ho prijala a nezískať medailu? To je ten rozdiel v myslení, že najskôr síce ja, ale musím pamätať aj na tých, vďaka ktorým to ja ešte existuje. Možno mu naša krajina ponúka niečo, čo mu doma chýba – takisto ako aj ľudia od nás odchádzajú za lepším inde. Veď ako som už spomenul vyššie, dnes je to hlavne jeho osobná prezentácia sa pred svetom. To, že z toho má osoh aj krajina je pekné a treba si vážiť, že ten “rusák” je natoľko uvedomelý, že tu neparazituje na slovenskej pohostinnosti, ale využil symbiózu v obojstranný prospech. To bol David Musuľbes v Pekingu v roku 2008. Podobne, aj Nasťa Kuzminová vo Vancouveri a aj nedávno v Soči. Z jej rozhovorov televízii je evidentné, že sa chce Slovensku odvďačiť. A aj sa jej to podarilo, podobne ako iným.
V globalizácii sa stiera rozdiel medzi národmi. Veď koľko imigrantov pomohlo svojej „novej“ krajine? V roku 1998 mnohí z futbalistov, ktorí získali pre Francúzsko titul majstrov sveta, pochádzalo z Afriky. Albert Einstein, Krištof Kolumbus – ak nechceme ostať len pri športe. Iste, v „lákavých“ krajinách je situácia iná, lebo príval imigrantov môže ohroziť spoločnosť a ekonomiku. Preto aj Británia nedávno sprísnila opatrenia pri vstupe a o niečo podobné sa snažia aj Švajčiari. U nás ten problém ešte nie je taký rukolapný, aj keď sa objavujú prvé lastovičky. Som zvedavý, ako sa vyvinie situácia na Ukrajine, mohli by sme získať nejakých športovcov.
V Pekingu, vo Vancouveri a v Soči Slovensko získalo medailu a to sa v globálnom meradle počíta. Keby sme uzavreli hranice pred príchodom imigrantov s cieľom chrániť svoju identitu, tak by sme sa postupne vytratili...minimálne z medailových kroník. No keď nám niekto vyhráva medaily, tak je aspoň aký-taký záujem, máme reprezentáciu, olympijský dom; a jej len na nás či sa v ňom budú podávať rezance, boršč a vodka alebo bryndzové halušky a kofola. Prvoradé je držať krok s multikutúrnym vývojom a pútať na seba pozornosť. Či ju potom využijeme na propagáciu svojej národnej identity, záleží len a len na nás...
