niekedy sa pýtam, na čo je (toto) všetko dobré. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, pretože...., personal blábol, všimla som si, letom svet(l)om, medzi nami a troma bodkami, tragické páry, občasný denník, strašidlá
Hlasné ticho pred búrkou. Predzvesť čohosi nepochopiteľného. Svetlá toho lunaparku blikali zlovestne a zároveň im nik nedokázal odolať. Typická putovná hudba ako v najlacnejších hororoch ozývala sa navôkol, z každého kúta iná, a každá lákala svojím príbehom.
Netuším, kde a kedy presne to začalo, ani či na počiatku toho všetkého niekto stál, alebo sa to len vekmi plazilo okolo nás ako massachusettská legenda o čarodejniciach zo Salemu, a ľudia tomu vedome či podvedome verili, stotožňovali sa s tým i búrili sa proti tomu. Chlapi neplačú, nemajú plakať, vraj sa to k ich domnelej úlohe byť fyzicky i emocionálne silnými skrátka nehodí. Tvorcovia argentínskych telenoviel, z ktorých najskutočnejšie je azda slnko, ak ho kamera občas zachytí, by celkom určite protestovali. A ich hlavní mužskí večne smokliaci protagonisti, ktorých výška honoráru je asi priamo úmerná objemu vyplakaných sĺz, istotne tiež. Ale čo realita? Plačú či nie? Vždy ma to zaujímalo, no až praktická skúsenosť sprednedávna ma presvedčila o tom, že niektoré tajomstvá sa neoplatí odkrývať.
