Potom je predkapela a hoci jej meno určite niekde zaznelo, je úplne nepodstatné, lebo bola nudná, nudná a ak by som mal opis ešte nejako rozšíriť, asi by som dodal, že navyše bola ešte aj nudná. Hrala a dohrala, čo bolo jej hlavné pozitívum. Lenže potom.
Potom idem na cigaretu, veď ako inak. A potom.
Dýchať sa dá ešte menej a je to úplne jedno, lebo ja teda za seba môžem povedať, že som dýchať prestal. Akosi som v tom prestal vidieť zmysel. Na pódiu sa totiž odohrávala čistá dekadencia francúzskeho razenia, ktorou som sa nechal uniesť vďačne a ďaleko, v mysli slová ako Kvety zla, liter absinthu a ópium, teda to posledné nie, lebo to nie je pekné. Lebo doprovodná kapela bola nepodstatná, podstatné boli dve ženy. Lebo som chlap. Lebo:
I.
Lebo keď hrali Guns Of Brixton, uvedomil som si, že mi k životnému šťastiu chýba strašne málo, konkrétne toto: patrične koketná francúzska žena v ľahkých šatách, ktorá mi rozkošnou francúzskou angličtinou bude do uška spievať Guns Of Brixton. Nič viac.
II.
Lebo celkom vedome vyložila nohu na odposluch, šaty sa ešte o kúsok vyhrnuli a ja som videl stehno! A mohol som si predstavovať. Taká príjemná hra. A zomrel som. (Mám plán. Zoznámim sa s jednou z nich, to je jedno, s ktorou. Prídem k nej, poviem „...," budem totiž bez slov a ona pochopí. A potom budeme spolu šťastní.)
III.
Lebo aj Too drunk to fuck od mojich inak veľmi obľúbených Dead Kennedys sa z ožratej pesničky smradľavého punkáča zmenila na rozmarnú baladu o tom, že som si dnes vypila o kúsok viac a nemám chuť vykonávať tie rytmické pohyby. A toto je výborné miesto nato, aby sme si povedali, aký dôležitý je pri interpretovi jeho výzor:
Mareva Galanter. Too drunk to fuck.
Jello Biafra. Too drunk to fuck.
Čím to je, čím to je?, pýta sa Igor Timko.
IV.
Lebo potom nasleduje Mala vida, to som v tom už úplne, bojujem medzi nutkaním pozerať sa ďalej a nepozerať sa vôbec, lebo nevýslovne trpím a vo voľných chvíľach si trieskam hlavu o stenu volajúc do prázdna všehomíru zásadnú otázku. Prečo?! Líbya, Nový Zéland aj Japonsko sú absolútne nepodstatné, na svete záleží na úplne iných veciach.
V.
Lebo keď hrajú God save the queen, ani no future vôbec neznie rebelantsky, skôr osudovo a dekadentne, budúcnosť neni, je zrušená, čo zrobiš, nalej radšej z toho absinthu. Aj god save the queen ´cause tourist are money, verš pôvodne mieriaci priamo do srdca prehnitej britskej monarchie, je len ľahkým popevkom pri rannej ceste z rozmarnej párty (vtáky spievajú, je pol šiestej v lenivé letné ráno, on má pokrčenú a rozopnutú košeľu, kravatu si krúti v ruke, ona kráča bosá, lodičky v ruke, god save the queen, tralalala, zastavíme sa v pekárni pre čerstvú bagetu? Ach...).
VI.
A iné pesničky. A Joy Division. Love will tear us apart again. And again. And again. Zomrel by som presne vtedy a tam, ak by ma puknuté srdce nezabilo pri tretej pesničke.
VII.
Jasné. Bolo to všetko profesionálne, presne prepracované, naplánované a hrané na efekt, presne na ten efekt, ktorý sme všetci chceli vidieť. Uvedomoval som si to od začiatku do konca, ale už dávno som s takou chuťou na žiaden efekt neskočil. A okrem toho to bolo aj výborné a hotovo.
