Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Predpoveď počasia hovorila o ôsmich stupňoch, ktoré zátvorka konkretizovala na pocitových mínus jedna, teplotu navyše dopĺňala mrholením až lejakom. Škótske príslovie však našťastie tiež hovorí, že ak sa ti nepáči počasie, stačí počkať päť minút, ono sa zmení a presne to sa aj stalo. Takmer celý čas bolo tak jasno a teplo, ako bežne nebýva ani počas leta. Počas celého škótskeho leta.
To bolo takto. Bývali sme v centre Edinburghu a rovno cez ulicu sme mali dva bary. Bolo na nich napísané „jacuzzi" a „Thai massage," takže to museli byť bary. Okrem iného.
Ak sa nemýlim (ale môžem sa mýliť, je to predsa len päť rokov a vtedy už je dovolené mýliť sa), bolo to presne dva dni predtým, 5. júla, kedy Londýn získal práva na usporiadanie letnej olympiády. Boli toho plné noviny, Sebastian Coe, ktorý bol, ak sa nemýlim (ale opäť sa mýliť môžem), tvárou kampane, žiaril šťastím, celá Británia mala smelé plány ako sa pred svetom predvedie a Škóti potichučky rozvíjali svoje plány o tom, ako ich bude reprezentovať ich vlastný tím. Škótsky, chápete. Kilty, gajdy, ksichty pomaľované na bielo-modro ako William Wallace a sloboda! Tiež ako William Wallace. Periodicky ich to chytá.
Dostal sa mi dnes do rúk leták – pozývali ma k sebe scientológovia. Nikoho iného, iba mňa. Môžem prísť hocikedy, budú ma čakať do deviatej. Zúfalci. To som si povedal. Potom mi ale zvedavosť nedala, veď ktovie kedy budem mať znova takúto príležitosť. Ponúkali navyše vytvorenie osbnostného profilu a už len ten názov: Hubbard´s Academy of Personal Independence. Vážna vec, žiadna blbosť, ta ne? Vybral som sa na adresu uvedenú veľkými písmenami. Nebola ďaleko.
Môj šéf Fabio je gay. A keby len to! Aj Andrew, môj druhý šéf, je gay. Akoby ani to nestačilo, ešte aj spolu žijú. Viete čo vám o nich môžem povedať? Sú to úžasní ľudia.
V piatok som písal o tom, ako sme sa snažili spríjemniť Susan narodeniny . Susan je mentálne zaostalá a nikoho nemá, odkedy jej priateľka Irene ochorela
Susan je mentálne postihnutá, alebo, povedané politicky korektným newspeakom, má learning difficulties. Každý deň k nám chodí na hrnček teplého speneného mlieka za symbolických 50 pencí. Niekedy ju cestou do roboty vidím túlať sa po Easter Road. Susan mala dnes narodeniny. Je osamelá.
S oneskorením som si prečítal, že doprava v Blave kolabovala. Pochopil som to tak, že bola na mnohých miestach odklonená, čo by samé o sebe problémom nebolo. Ten nastal, keď o obchádzkach nikto poriadne neinformoval, ani ich nevyznačil. Rovnakú situáciu mám rovno pod nosom a vidím, že sa to dá aj inak.
Včerajší deň s charitou bol druhý a obávam sa, že aj posledný. Nechcem byť súčasťou niečoho takéhoto. Aby som nerozprával len tak do vetra, tu je opis môjho dňa:
Mám za sebou prvý deň ako charity fundraiser pre britský Červený kríž. Áno, je to chodenie od dverí k dverám a v podstate predávanie niečoho, čo ľudia ani až tak veľmi nechcú. Ale ak, slovami Michala Kaščáka, správne zvolíme uhol pohľadu, je to aj práca pre ušľachtilú vec. Má to zmysel.
Bolo asi pol štvrtej poobede. Čakal som na Peťu pred vchodom a trochu som jej vykročil naproti. Videl som, že sa po chodníku tacká nejaký mladý týpek s plechovkou v ruke, do každého vráža a má z toho evidentne dobrý pocit. Nechcel som, aby ho stretla. Chvíľu som sa s ňou rozprával a šli sme si do obchodu na rohu kúpiť džús. Kvôli pár penciam sa predsa neoplatí ísť do Tesca.
Nočný rozhovor v autobuse. Niekedy som nevedel, či sa smiať, či plakať.
