Samo Marec
Cesta domov
Je to napínavé, jeden ťah a prehrám, dva ťahy a kúsok šťastia k nim a stále môžem vyhrať. Na to, že som hneď skraja prišiel o dámu, to nie je zlé. Nedohráme.
Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Je to napínavé, jeden ťah a prehrám, dva ťahy a kúsok šťastia k nim a stále môžem vyhrať. Na to, že som hneď skraja prišiel o dámu, to nie je zlé. Nedohráme.
Nie je to ľahké, to treba povedať hneď v úvode. Byť v Tatrách pipkou vyžaduje odhodlanie. Presvedčenie. Výdrž. Je to niečo ako byť futbalistom v slovenskej lige alebo sociálnym demokratom v Smere. Niečo, čo robíte napriek nepriazni osudu a nie vďaka nemu. Tu je len niekoľko problémov:
Byť tu pracovne je zvláštne, ale pracujeme. Tak akurát. Čaj s demänovkou je na mieste, jedáleň je na mieste, okienko na výdaj stravy je na mieste. Na poschodí izby pre osem ľudí, štyri dvojposchodové postele. Na mieste. Spoločné záchody a sprchy na mieste. Všetko je ako má byť. Dlho som tam nebol. Mal by som častejšie.
Celý jeden mesiac na Balkáne som strávil nadávaním na teploty nad štyridsať. Štyridsaťšesť o pol ôsmej večer niekde v Macedónsku napríklad. Teraz, keď teplomer ukazuje viac než lákavých mínus dvadsaťjeden a cigareta na balkóne je len pre naozaj tvrdých chlapov, prisahám, že už nikdy na teplo nadávať nebudem. Keď je teplo treba si to vážiť, lebo raz aj primrzne. Vtedy v Macedónsku som pravdepodobne prisahal, že už nikdy nebudem nadávať na zimu. Človek sa mení. Škoda inak, že nepíšem po anglicky, vždy som chcel použiť konštrukciu "I swear never to swear again."
Podávam mu ruku, rok sme sa nevideli. Vlastne sa vždy vidíme raz za rok, na Vianoce. Kráčame potom do Smokovca a po ceste stretávame dvoch ľudí a jedno auto. Je prázdno a zima, ale nie až taká ako noc predtým, keď mrzol v Bratislave na peróne. Vlak vo východzej stanici meškal trištvrte hodiny. Rozprávame sa o Slovensku. Nie je to nič moc.
Písať o tom, čo nasledovalo dva dni po pätnástom výročí revolúcie, je ťažké, ale niečo napísať treba, lebo čo ak zabudneme aký to bol pocit a začneme pochybovať rovnako ako o revolúcii.
Poznám jedného človeka, ale nebudem menovať, lebo viete, Tatry sú malé mesto, jeden by dokonca povedal, že vlastne len dedina. Nebudem ani prehnane konkrétny, lebo Tatry sú malé vymierajúce miesto, kde v medzisezóne líšky dávajú dobrú noc medveďom. Proste len poznám jedného človeka a stretol som sa s ním tak ako stretávate ľudí, ktorých poznáte.
Odkedy sa skončil futbal už prešlo času viac než dosť a stále tu nikto nič nenapísal. Takí sme my Slováci fanúšikovia. A keďže som aj ja Slovák a fanúšik, pridám sa k väčšine a nenapíšem o futbale tiež nič. Počkám kým sa dohrá kvalifikácia, uvidím či postúpime, potom napíšem ja som to vedel, budem sa tváriť aký som fest múdry a budem mať pravdu.
V minulej časti rozprávania o ničom sme si viac než dostatočne vysvetlili, prečo je Sibír proste a bez debaty najlepší na svete. Neviem ako sa to mohlo stať, ale pri nekonečnom výpočte jeho výhod som zabudol podotknúť, že máme okrem dvoch priecestí a prázdnej vodovodnej nádrže (tá je ale otázna, lebo je na rozhraní s Novým Smokovcom) aj križovatku. Stretáva sa na nej päť ciest s jedným chodníkom a nikdy na nej nebola žiadna nehoda. Primárne preto, lebo sa na nej nikdy nestretli dve autá a sekundárne preto, že je to celé ešte aj jednosmerka.
Aby ste si nemysleli, bývať v Tatrách vlastne vôbec nie je super. Ja viem, že sneh, ja viem, že príroda a hory, ale zoberte si to takto:
Je proste taká blbá doba, že kadekto je dnes hrdým slovenským patriotom a dokonca si myslí, že mu táto, inak celkom slušne marginálna, skutočnosť pridáva na spoločenskej prestíži. Samozrejme, že s tým nesúhlasím, ale prispôsobivosť sa dnes ráta. Aj taká blbá doba je. A tak som si povedal, že keď ich už nemôžem poraziť, pridám sa k ním. Čiže tu teraz stojím, Tatry v pozadí, borovička v ruke, tank naštartovaný a verejne prehlasujem: Som patriot!
Raz za rok, vždy, keď sú Vianoce, sa vraciam v čase. Následne ma občas ráno bolí hlava, ale toto nie je článok o tom, ako som sa na Štefana ožral. Ani som sa nie.
Sedím na Vlaste. Možno si myslíte, že Vlastu nepoznáte, ale je to ten kopec nad Starým Smokovcom, ten ktorý ako prvý vidíte, keď idete od Popradu. Počet stromov po víchrici sa na ňom dá spočítať na prstoch oboch rúk.
V posledných dňoch som si trochu zaspomínal na svoje detstvo v Tatrách. Bol v tom kúsok nostalgie človeka, ktorý je ďaleko od domova, ale najmä pocit, že zase o niečo ide.
Predtým ako som bol malý a nechával som srnkám pri stromoch šupky z jabĺk a zemiakov, bol som ešte menší.
Ach, aká nostalgia ma dnes pochytila. Pred chvíľou som zatvoril oči a spomínal na detstvo. Kadečo bolo iné a určite lepšie, ale to vám povie o svojom detstve každý. Ešte skôr, ako som si prečítal (čirou náhodou) veľmi podobný Marekov blog, chcel som sa so svetom podeliť o svoje spomienky. Kto sa pamätá? A kto z tých, čo si pamätajú, si prečíta?
O Tatrách sa v poslednom čase hovorí veľa. Tí, čo vravia, že momentálne pripomínajú jedno veľké stavenisko, sa pravdepodobne nemýlia. Budeme mať nové hotely, apartmánové domy a zjazdovky. Ako sa zdá, máme aj svoj ekvivalent pezinskej skládky. Informácií je množstvo, snažil som sa to zhutniť.
Tak sa JT sťažuje, že mesto Vysoké Tatry odmietlo jej ponuku na kúpu pozemkov, aj keď bola vyššia ako ponuka miestnych podnikateľov, ktorú poslanci schválili. Taká drzosť! Na druhej strane stojí mestský poslanec pán Pavol Stano, ktorý hovorí, že ponuka JT prišla jednoducho neskoro. Pravdu má zjavne len jeden.